Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Peter Pišťanek | 17.12.2007 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Smrad troch sestier a ženská väznica

Blank

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Kedysi, keď som bol podstatne mladší, som si hovorieval, že by som sa rád šiel pozrieť kamkoľvek, trebárs aj do ponorky alebo na Jupiter, iba do basy nie. A ak, tak jedine do ženskej. V ponorke som už bol (nie v slávnej krčme na Tobruckej, ale v skutočnej námornej ponorke ruského vojenského námorníctva, kotviacej v kaliningradskom prístave), na Jupiter sa za môjho života nedostane žiadny človek a ženská basa ma tiež už nejako neláka. Pre niektorých žurnalistov je však také väzenie atraktívnym námetom pre článok, ako je napríklad tento.

Lou Fanánek Hagen by bol pre mňa vcelku nezaujímavá postava, už len preto, že hudba jeho skupiny Tři sestry úplne presne predstavuje hudbu, ktorá ma ničím, ale úplne ničím neoslovuje. Hudba Troch sestier je pre mňa presná ukážka definície „zvukový smrad“. Hagen je však okrem toho aj mimoriadne nadaný textár a inteligentný človek (aj keď potom nechápem, prečo hrá takú hudbu a s takými ľuďmi). Tu je s ním rozhovor.

Speváčka Hana Hegerová mi až taká ľahostajná nie je, pretože stále stelesňuje zlaté obdobie prvej polovice 60. rokov v Prahe, keď to po umiernenom politickom a kultúrnom uvoľnení vrelo a vznikali nové divadlá a na scénu prichádzala nová vlna československého filmu. Hegerová, to bol Semafor, a jej výrazný zjav nám neujde napríklad pri sledovaní Formanovho debutového filmu Konkurz. Pomerne veľkú úlohu mala aj vo sfilmovanom muzikáli Keby tisíc klarinetov. Nie, nie som zberateľom jej albumov, na to mi jej hudba pripadá málo jazzová a rocková už vôbec nie. Ale vážim si ju ako veľkú osobnosť a umelkyňu, ktorá nikdy v živote neurobila žiadny umelecký ústupok. Prečítajme si rozhovor s ňou.

Hana Hegerová je (pri všetkej úcte) živý pomník seba samej a o skupine Led Zeppelin sa dá povedať to isté. Po tohoročných comebackoch skupín Police a Genesis tu teda máme comeback Led Zeppelin alebo „najväčšej rockovej skupiny všetkých čias“ (ako ju nazývala dobová tlač). Prvé ohlasy sú napodiv veľmi pozitívne. Akurát sa mi veľmi nechce veriť, že im pritom nejde o peniaze. Nuž ale to je v podstate jedno, dôležité je, aby z toho nebola jednorazovka, ale aby to malo aj nejaké zaujímavé pokračovanie, trebárs nový album s novými pesničkami. To je to, čo mi na comebacku Police a Genesis chýba. Podobne, ako mi tu chýbajú nové pesničky a nový album od legendárnej českej skupiny Blue Effect, ktorá je obnovená už najmenej päť rokov v skvelom obsadení, koncertuje ako o život, no stále hrá len repertoár zo 70. rokov a sem-tam niečo novšie, prevzaté od Walk Choc Ice (skupiny, ktorej členovia dnes tvoria základ Blue Effectu). Tak takýto comeback nech si páni niekam strčia! Trčať stále v spomienkach baví len nekrofilov. Ak to tak pôjde ďalej, tak sa pre mňa Blue Effect stane Ble Effectom.

Tu je jedna z prvých recenzií novej hry Václava Havla Odchádzanie. Pre mňa je Havel úchvatný dramatik, jeho suchý humor a schopnosť generovať absurdné situácie je mi mimoriadne blízky. Zdá sa, že aj po desaťročí v politike má Havel ako umelec stále čo povedať.

Iste poznáte situáciu, že niekoho stretnete a nijako vás nezaujme ani neosloví, skrátka ho/ju považujete za tuctovú, nezaujímavú osobu. Až kým sa nedozviete jeho/jej príbeh. Životný príbeh americkej modelky českého pôvodu Pavlíny Pořízkovej je nesmierne strhujúci, čudujem sa, že ešte nikto podľa neho nenakrútil film.

Môžete mať k nemu výhrady, môžete byť naňho dokonca alergickí, ale nikto nepoprie, že to, čo Richard Müller urobil, patrí k tomu najlepšiemu, čo vzniklo v slovenskej hudbe (pozn. red.: tu si môžete niektoré jeho albumy stiahnuť). Dnes žije tento spevák pomerne uzavretým životom, občas niečo prebleskne o jeho závažných psychických problémoch, o maniodepresívnych stavoch a podobne. Nechcem sa hrať na psychiatra, ale konzumácia (aj tzv. ľahkých) drog môže v človeku naštartovať rôzne dovtedy spoľahlivo ukryté duševné poruchy. Osobne verím, že sa Müller napokon dá dokopy a vráti sa k muzike. Napokon, taká prestávka nezaškodí nikomu. Tu je aktuálny rozhovor.

Aj keď medzi mojimi predkami boli z otcovej strany bratislavskí (či skôr prešporácki) mešťania, ja sám sa považujem za vidiečana. Vyrastal som a dodnes žijem v Devínskej Novej Vsi, ktorá sa za môjho života postupne pretransformovala z pokojnej, tichej, len umiernene priemyselnej dediny (tehelňa, farbiareň textilu a už za chotárom obce vápenka) na odpornú perifériu plnú fabrík, dielní, panelákov, plechových skladísk a divých skládok smetí. Takže je logické, že sa čoraz viac začínam obzerať po inom domove. Keďže bývanie v meste podľa vzoru mojich prapredkov by ma asi veľmi nenapĺňalo, skôr ma zaujíma vidiek. A to taký, ktorý by mi pripomínal rodnú obec spred tých tridsiatich rokov, keď sa v nej ešte žilo dobre. Keď mala všetky nevýhody dediny, ale aj väčšinu jej výhod. (Dnes má Devínska všetky nevýhody mesta, resp. periférie a namiesto jeho výhod má aj všetky nevýhody pravého zapadákova.) Osobne by som bral Čunovo – nie to nové obytné geto, ktoré nie je ničím iným, iba panelákovým sídliskom položeným naležato, ale starú časť, nejakú zapadnutú uličku kdesi neďaleko krčmy Furmanka. Moja žena však o tom nechce ani počuť. Ona pochádza z Vajnor, takže ju to zákonito ťahá tam. Mne sa Vajnory páčia, navyše tam jazdia vlaky, ale bojím sa megalomanských plánov týkajúcich sa výstavby priemyselného parku. Aby sme si tam nekúpili dom a o pár rokov sa ocitli v druhej Devínskej. No, napokon nám nič iné neostane, len tá Dalmácia, ale to musí ešte chvíľu počkať, ešte sa na to necítime. Prečo vlastne niekoho z mesta priťahuje život na vidieku a opačne? Je v tom len čaro toho, čo sami nemáme?

V novinách píšu, že Slovensko vraj bude mať stredomorskú klímu. Podľa mňa stredomorská klíma bez mora je aj tak na starú bačkoru.

Odjakživa sa zaujímam o záhady a fámy, najmä ma vzrušujú udalosti spojené s mimozemšťanmi, obludami a podobne. Podskalské strašidlo, chupacabras, devonský diabol, jašteričí muž a tiež motýlí muž. Ten vraj predpovedá

Peter Pišťanek  viac od autora »
Vaše reakcie [39]

:: Súvisiace reklamné odkazy