Áno, anglofónny svet vo mne vidí autora múzickej tvorby!

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Neviem teda, či je to dobrý nápad. Ak ide naozaj o Nemcov (nielen nositeľov nemeckého pasu), možno ani nie. Ich dedovia a pradedovia tam nedobrovoľne strávili celé roky, keď padli do zajatia na východnej fronte alebo ich deportovali po skončení druhej svetovej vojny z nemeckých území dobytých sovietskou armádou. Množstvo ich tam zahynulo. Tí, čo prežili, sa vrátili až v polovici 50. rokov, neraz s podlomeným zdravím. Netvrdím, že ich tam nebolo veľa, ktorí si to aj zaslúžili, ktorí vojnu brali ako skvelú príležitosť páchať svinstvá, za ktoré by ich v normálnych časoch zavreli, ale väčšinou išlo o mladých nešťastníkov, ktorí jednoducho narukovali do armády štátu, v ktorom bývali. A keď už boli narukovaní, tisícky kilometrov na pôde cudzej krajiny, zabíjali, aby ich nezabili. Gulag, čiže Gosudarstvennyje napravlenje lagerej, bolo ruské špecifikum a okrem domácich „nepriateľov socializmu“ i kriminálnych zločincov hostilo v rokoch 2. svetovej vojny i nasledujúcich rokoch aj nemeckých vojnových zajatcov. Nielen tých, ktorí padli do zajatia na území Sovietskeho zväzu, ale aj tých, ktorí sa vzdali až po kapitulácii na nemeckej pôde. Zdá sa, že tábory na Severe sú pripravené prijať novú generáciu nemeckých občanov. Tentoraz pôjde o nenapraviteľných výtržníkov a vandalov. Myslím, že aj tým našim grázlom by taký pobyt na čerstvom vzduchu za zvuku sekier a šušťania sosien padajúcich do polmetrového snehu len osožil. Akurát tie historické súvislosti, tie ma tam akosi vyrušujú.

Jon Lord je fenomenálny britský klávesový virtuóz a skladateľ a väčšinu svojho života strávil ako člen legendárnej skupiny Deep Purple, ktorú aj spoluzakladal. Už v časoch, keď boli „párpli“ na vrchole (teda 1970 – 1973), mi pripadal na rockovú hviezdu pristarý, bol to taký tridsaťročný fúzatý mrož medzi dvadsaťročnými búrlivákmi. Keď som prvýkrát počul jeho organové sólo v skladbe Fireball (a na ten okamih sa presne pamätám), myslel som si, že sa zbláznim od šťastia – počuť takú hudbu a zomrieť. Odvety som počul ešte kopu inej skvelej hudby a nezomrel som a Jonovi Lordovi sa našťastie tiež darí celkom dobre, aj keď v „párploch“ už dávnejšie nie je. Prečítajte si s ním rozhovor.

Iným fenomenálnym klávesistom, tentoraz českým, je Michael Kocáb. Iste, dosť často ho tu spomínam, asi to bude preto, lebo sa mi páči hudba skupiny Pražský výběr a mrzí ma, ako to celé dopadlo. Tu je s ním rozhovor, ktorý som našiel v dámskom časopise Xantipa.

Každé ráno sa cestou do práce, v istom biznis-centre kúsok od Plynární, musím vyviezť výťahom šesť poschodí. Sú tam tri výťahy a všetky sú pomerne zlomyseľné. Niežeby robili úplné psie kusy, to nie, ale občas si tak z čírej radosti zaskackajú, alebo sa pohojdajú aj s pasažiermi na palube, a ja si vtedy predstavujem hviezdometný držkopád na dno šachty v spoločnosti jačiacich uponáhľaných úradníčok v kostýmčekoch. Samozrejme, moja racionálna stránka mi hovorí, že ten výťah predsa musí byť nejako zabezpečený, ale na druhej strane, keď si človek prečíta články ako tento, tak má plné právo sa báť.

Kdesi som čítal, že len úplný idiot bez fantázie vymení svoju manželku za milenku, ktorá je jej dvojníčkou. Dokonca si nie som istý, či som to nenapísal sám. Ako tak nad tým však premýšľam, dochádzam k uzáveru, že to musí byť presne naopak: mať stále rovnaké ženy, manželku aj údajnú milenku, to predsa vyžaduje mať priam neuveriteľne obrovskú fantáziu! Chudák bez fantázie si musí nabaliť niekoho úplne iného, než má doma, fantáziou obdarený to nepotrebuje. Každá žena je len čistá projekčná plocha, na ktorej jeho fantázia tká najneuveriteľnejšie obrazce.

A tu je jeden článok, ktorý mi pôvodne ani nenapadlo sem dávať, ale presvedčilo ma ctené vedenie tohto magazínu. Nuž dobre: tu je celkom pozitívna recenzia môjho románu Rivers of Babylon v britských novinách The Independent. S hrôzou som zistil, že anglosaskí čitatelia berú tú knihu ako normálne umenie. Dokonca ju porovnávajú so Süskindovým Parfumom, Fieldingovým Jonathanom Wildom alebo Brechtovým Arturom Uiom (no, pri troche dobrej vôle to mohlo byť aj bez toho Brechta). Za to môže jej prekladateľ Peter Petro, ktorý z môjho poklesnutého polopornografického rozprávania urobil svojím prerozprávaním normálnu literatúru. Áno, anglofónny svet vo mne vidí autora tzv. múzickej tvorby! (Kali, kde si? Teraz by si tu mal byť!)

Aby však členovia môjho fan klubu neprepadali zúfalstvu, môžem ich uistiť, že dohodnuté tantiémy za tú knihu sú také výživné, že ma spoľahlivo zatláčajú späť do domény výsostne komerčných autorov.