Buňuelovi odpúšťam, že bol ľavičiakom

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Asi každému z vás sa dakedy v živote prihodilo alebo ešte len prihodí, že sa o smrti človeka, vám možno osobne nie blízkeho, ale predsa len obľúbeného a tak trochu aj obdivovaného, dozviete s časovým odstupom, a to vás potom tá smrť paradoxne zasiahne o to viac, pretože sa do toho vnucujú ešte aj nejasné výčitky svedomia: „Kde som bol, čo som robil, že som to nevedel?“

Takto ma pred piatimi rokmi o tomto čase oneskorene zasiahla smrť Karla Knechtla, editora firmy Sony Music Bonton, ktorý sa zaslúžil o všetky tie nádherné reedície českého bigbítu (Modrý efekt, Etc, Framus Five, George & Beatovens, Progres 2, Synkopy, Olympic atď.).

A podobne ma zasiahla aj smrť Josefa Vladařa. Že vám to meno nič nehovorí? Tak asi nepatríte k labužníkom a nechodíte za gastronomickými zážitkami do Prahy. Pretože pre každého, kto obľubuje pražskú gastronómiu, bolo meno Josefa Vladařa pojmom. Kráľ českých šéfkuchárov a cisár cukrárov – asi tak by som mohol zhodnotiť postavenie majiteľa reštaurácie U Vladaře na romantickom malostranskom Maltézskom námestí. Zastavil som sa tam na večeru takmer pri každom svojom pobyte v Prahe. Presnejšie, v reštaurácii Konírna, ktorá je síce súčasťou U Vladaře, ale je to jej jednoduchší, menej honosný a pre človeka mojej spoločenskej kategórie prístupnejší variant. Predpokladám, že táto dvojjediná reštaurácia bude fungovať aj naďalej, ale niečo z nezameniteľnej atmosféry sa definitívne stratí.
Odchod takéhoto človeka zaznamenali všetky české tlačové médiá. Ak ste náhodou patrili k návštevníkom jeho reštaurácie, prečítajte si niečo o ňom. Alebo trebárs tu.

Už za mojej mladosti sa hovorilo a magickom význame čísla osem pre československú históriu. Začalo sa to už bájnym meruôsmym rokom, pokračovalo to zánikom monarchie (1918), zánikom Československa (1938), zánikom demokracie (1948) a komunistickým ľudskotvárovým gimmickom (1968). Pre numerológov je to zlatá baňa.

O českom prezidentovi Václavovi Klausovi sa všeobecne vie, že je jazzovým fanúšikom. Nedávno s ním vyšiel zaujímavý rozhovor, v ktorom sa rozrozprával práve o tejto svojej záľube. Zaujímavé. A opäť: skúsil som si predstaviť, o čom by asi tak vedel rozprávať ten Gašparovič. Akurát tak o nejakom hokeji.

Mimochodom, krásny článok o Klausovej návšteve v Topoľčiankach, v spoločnosti tamtoho a ich manželiek vyšiel v Pravde. Nechcel som veriť svojim očiam. Takú mieru jemnej irónie a citu pre zachytenie trápnej atmosféry by som veru od novinového článku nečakal! Veď posúďte sami.

Starým ironikom a cynikom bol aj môj milovaný režisér Luis Buňuel. Hoci s jeho politickými názormi som sa neveľmi stotožňoval, bol mi blízky svojím zmyslom pre humor a svojím anarchizmom. Akurát že on na to šiel zľava a ja na to idem sprava. Jeho filmy stoja mimo akýchkoľvek takýchto smiešnych kategórií, sú to vybrúsené diamanty. A pre našu generáciu (teda prinajmenšom ľudí s mojimi záujmami) znamenali jeho memoáre, ktoré vyšli v 80. rokoch v češtine i slovenčine, životné zjavenie. Bez preháňania môžem povedať, že po ich prečítaní som už nikdy nebol taký ako predtým. Veľkej časti mladých ľudí jeho meno už veľa nepovie, takže tu som objavil jeho stručný medailón.

Buňuelovi odpúšťam, že bol ľavičiakom, pretože sa vykúpil svojím dielom. (Aj keď: kto som ja, aby som o tomto rozhodoval?) Pre iných nenachádzam žiadne poľahčujúce okolnosti. Ich existenciu vnímam ako svoje bezprostredné ohrozenie, pretože už by som nechcel, aby sa vrátil komunizmus. Aká je v ich očiach vlastne socialistická diktatúra ako myšlienkový svet?

Ach, kašľať na politiku! Onedlho je tu jar, vrátim sa do záhrady. Tu je vtipný článok o záhradkárstve.

A pre tých, ktorým minule chýbalo v mojich linkách slovo „mohamedán“: článok o tom, že palestínski Arabi sú ako besní psi.