Kastrovať? Sterilizovať? To je otázka.

Viem, že okolo nás sa dejú samé vážne veci a naozaj je nad čím lámať si hlavu. Má byť Kosovo samostatné? Myslí to premiér Fico vážne, keď tvrdí, že chce robiť politiku založenú na hodnotách? Bude húževnatá Kramplová dobrou ministerkou? Prečo Putin neznesie aspoň symbolickú opozíciu a zatvára šachového veľmajstra Kasparova ako nejakého chuligána? Iste, to všetko ma zaujíma a rozmýšľam o tom. Okrem týchto veľkých starostí je tu ešte jedna – menšia, nepodstatnejšia, malichernejšia, ale venujem sa jej v mysli asi tak intenzívne ako tým ostatným. Ide o pomerne chúlostivú záležitosť: kastrovať, či nie? Presnejšie – sterilizovať, či nie? Mám totiž doma mačku. Naozaj nikdy som nechcela byť chovateľkou mačky, dokonca som k tomuto hobby mala značný odpor, ale stalo sa. Veď to poznáte – ktosi vám daruje malé mača, vaše dieťa je nadšené, nechcete ho sklamať, tak to malé klbko vezmete na chvíľu domov, potom je vám ľúto vyhodiť ho a zrazu ste chovateľ. Máte doma špeciálnu prepravku, mačací záchod, spací domček, tyč na ostrenie pazúrov a celú sériu mačacích hračiek. Biznis v tomto smere naozaj kvitne.

Párkrát do týždňa mám chuť vyhodiť tú malú pruhovanú šelmu z domu (keď sa vyciká mimo svojho záchoda, poškrabe nás do krvi, alebo keď trikrát denne vyhádže zeminu z kvetináčov), ale napokon vždy ostane. Najmä preto, že som si ako vzorná matka prečítala esej špičkového českého psychológa a pedagóga Zdeňka Matějčeka. Pán profesor nám, rodičom jedináčikov, poradil, aby sme deväť-desaťročným dievčatám určite zadovážili domáce zvieratko. V tomto veku sa totiž formujú u dievčat materinské pudy – no a starostlivosť o zviera vraj tieto pudy pekne rozvinie. No tak rozvíjame.

Lenže pán profesor nám neporadil, ako riešiť pohlavné dozrievanie domácich zverov. Rozum velí jasne: smer veterinár, rozrezať brušnú dutinu, vybrať vaječníky, prípadne i maternicu. A je pokoj.

Lenže sú tu aj pochybnosti. Internetové servery presne píšu o výhodách aj nevýhodách kastrácie (sterilizácie). Iste, mačkám sa doživotne zabráni v reprodukcii, zviera bez pohlavných orgánov je hravé, prítulné a pokojné. Dožíva sa vyššieho veku a jeho teritoriálne nároky nie sú až také dominantné. Takže šup k zverolekárovi? Lenže ďalej sa píše o negatívach: nadváha, strata postavenia medzi mačkami a strata prirodzenej povahy a pudov. Takže čo to potom budeme vlastne chovať? Niečo veľké, tučné, lenivé a neprirodzene dlho žijúce. Toto chceme? O toto nám išlo?

Nuž ale spomeniem si na chudáka dobromyseľného Karla Čapka a jeho každoročné trápenie s mačencami. Vďaka svojej plodnej Pudlence musel ročne umiestniť do rodín okolo 26 kusov mačeniec. Až raz zistil, že sa predstavuje takto: „Dobrý den, já jsem Čapek. Nechcete kotě?“

Takže už sa vidím, ako podávam ruku neznámym ľuďom a so sklopenými očami rýchlo dodávam: „Nechcete mača?“ Mám právo pre svoje pohodlie meniť prirodzenú povahu a pudy našej pruhovanej potvory a navyše ju obrať o postavenie medzi mačkami?

A ešte jeden drobný problém. Dcéra, u ktorej chovom mačky pestujem materinské pudy, sa už nedočkavo pýta, kedy bude mať naša cica mačiatka. No a čo jej teraz mám povedať? „Vieš, milá moja, nebudeme mať mačiatka, lebo veď načo, pán doktor to dá do poriadku, potomstvo netreba.“ Aký výchovný model naočkujem do hlavy mojej dcéry? Namiesto rozvinutia materinských pudov ponúknem pohodlnejšiu alternatívu pre perspektívne matky.

Fakt neviem. Opäť odkladám rozhodnutie a radšej sa idem zamýšľať nad tými svetovo dôležitejšími záležitosťami. Veď viete, je tu to Kosovo, Ficova hodnotová politika, nová ministerka a chudák Kasparov vo väzení.