Komu dieťa?

Keď sme sa jedného dňa stali adoptívnymi rodičmi, navštívilo nás postupne viacero priateľov a známych, ktorí rozmýšľali o adopcii. Všetkým sme s nadšením opisovali svoje pocity a vrelo odporúčali, aby neváhali. Asi sme vtedy vyzerali ako aktivisti, u ktorých sa človek nikdy nemôže spoľahnúť na triezvy pohľad.

Dnes som opatrnejšia. Niežeby opadlo moje nadšenie z osvojeného dieťaťa, to naozaj nie, ale dnes už viem, že náhradné rodičovstvo nie je pre každého. V časoch kampaní, ktoré zdôrazňujú význam rodiny a škodlivosť domovov, sa niekedy na takúto maličkosť zabúda.

Dnes už napríklad viem, že náhradné rodičovstvo určite nie je pre tých, čo dieťa vnímajú najmä ako možnosť uchovať svoje úžasné gény pre budúce generácie. Opatrná som aj pri bezdetných adeptoch, ktorí úprimne a stopercentne veria, že keď budú prijaté dieťa vzdelávať, kultivovať a všestranne rozvíjať, bude z neho taký istý úspešný chirurg (športovec, spevák, právnik...) ako adoptívny ocko. Skepticky hľadím aj na dobrákov, ktorí sú presvedčení, že celkom stačí takéto dieťa úprimne milovať. Netreba sa radiť s psychológmi, pediatrami či špeciálnymi pedagógmi, stačí všetko nechať na prírodu či Pána Boha.

V posledných rokoch sa vďaka užitočným kampaniam darí v spoločnosti presadzovať myšlienku, že dieťa patrí do rodiny. A ja teda skromne dodávam, že to musí byť rodina, ktorá dokáže milovať dieťa také, aké je. A nemali by sme sa tváriť, že deti z domovov nemajú viac hendikepov ako deti, ktoré ich biologické matky neodmietli.

Keby debaty s mojimi priateľkami, ktoré majú adoptované deti, počúval nezainteresovaný, vydesil by sa. Za veľký úspech považujeme často fakt, že naše deti neskončili v špeciálnej škole, že neprepadli, že nedostali dvojku zo správania a že dokážu v škole aspoň obsedieť. Neočakávame, že naše deti získajú akademické tituly, že budú ovládať svetové jazyky a dobyjú svet svojimi vedomosťami. Máme primerané ambície a nemáme z toho pocit sklamania či zatrpknutia. Naopak, bujaro a šťastne oslavujeme vysvedčenie, nad ktorým by väčšina rodičov zaplakala. Len my vieme, koľko úsilia a dobrej vôle nás tie trojky stáli.

Naozaj nie každý rodič – najmä ten, čo je sám mimoriadne úspešný či ambiciózny a zakladá si na svojom úspechu – je na tieto veci pripravený. Preto keď sa ma dnes niekto pýta na moje skúsenosti s adopciou, neposielam ho hneď do domova. Skúmavo naňho hľadím a rozmýšľal, čo od dieťaťa očakáva. Ale každému poviem, že ja osobne som nezažila nič úžasnejšie, ako byť mamou adoptovaného dieťaťa.