Politik a muž

Vznik prvej republiky som si uctila netradične: začítala som sa do knižiek o Ferdinandovi Peroutkovi. Vedela som totiž o ňom menej, ako by sa patrilo človeku, čo sa živí perom. My deti komunistického školstva sa musíme sami doučovať celý život. Tak nám treba! Ale k Peroutkovi.

Legendárny novinár prvej republiky a zakladateľ Slobodnej Európy, sám považovaný za akúsi inštitúciu, mal zvláštnu vlastnosť. Politikov hodnotil kritériom mužnosti. Keď sa neskôr v exile snažil mladým generáciám priblížiť osobnosť T. G. Masaryka, spochybnil ho ako filozofa, aj ako politika, ale tvrdil: „Byl v první řadě muž. Tomu dnešní doba těžko porozumí. Dřívě se věřilo, že existuje něco jako mužné ctnosti. Říká tam například: a nikdy nevzdechni ani slovem o svých ztrátách.“

Keď v apríli 1954 súdili slovenských buržoáznych nacionalistov, Peroutka spozornel, keď sa dozvedel, že jeden z hlavných obžalovaných sa nepriznal. Vtedy o Gustávovi Husákovi napísal: „Zdá se, že se objevil ten zjev, kterému se říká muž.“ Keď tento muž neskôr stále na čele normalizácie, Peroutka stále pripomínal, že jeho osobnosť má niečo, čo sa nazýva formátom. „Tento formát je složen ze silné vůle a nepochybné inteligence.“ Ale muž silnej vôle, vysokého intelektu, ale bez charakteru zlyhal. A mužnosť prestala byť v politike hodnotou.

V dnešnej dobe – keď pracujeme na tom, aby sa čo najviac žien angažovalo v politike – by bolo asi smiešne volať v nej po mužných cnostiach. Ale predsa len skúsme, čo to vydá.

Kto z dnešných politikov je naozaj muž v peroutkovskom zmysle slova?

Spočiatku sa mnohým zdalo, že je to Vladimír Mečiar. Jeho neotesaná hrubozrnná mužnosť sa celkom efektne vynímala pri Klausovom intelektuálnom imidži okuliarnatého profesoríka. Ale rýchlo sa ukázalo, že to bolo skôr chlapáctvo ako mužnosť. Vyplakávať nad sebou, detinsky trucovať, politicky vydierať, klamať, rozprávať vulgárne vtipy o svojich protivníkoch – to určite nebola peroutkovská predstava muža.
Tak kto potom? Slota sa hrá na muža, keď sa vystatuje výkonnými motorkami, mladými partnerkami, silnými rečami.
Že by bol mužný ten bezvýrazne sivý a nekonečne nudný človek v prezidentskom paláci?
Alebo že by bol skutočným ten na seba sústredený a detinsky nedotklivý Róbert Fico, ktorý túži byť spasiteľom zdieraného národa, aj keď ten sa má celkom dobre?
Alebo že by to bol ten drobný húževnatý a vždy celkom pragmatický Dzurinda?
Alebo vždy uhladený a nezaujímavý Hrušovský?

Skúsme si aspoň tak pre seba odpovedať na otázku, či je v našej politike človek „mužných cností“. Skúsme to, hoci je dnes nemoderné a politicky nekorektné takto uvažovať. A je to i ťažké v čase, keď sa v politike presadia aj ženy, ktoré sa živili veštením z kariet.

Možno vám ani žiadne mená nenapadnú, ale aspoň za pokus to stojí.