Autobusová segregácia

Naozaj nechcem byť rasistka a nechcem mať nijaké predsudky – ani voči Rómom. Napokon, mám zopár známych, ktorí sa k svojmu rómskemu pôvodu hrdo hlásia a je príjemné s nimi pobudnúť v rozhovore, dať si s nimi kávičku či prehodiť slovko na nejakej tej konferencii o rómskom probléme. Tieto konferencie sú zväčša príjemným spoločenským podujatím, kde sa múdro rozpráva a kde okolo vás sedia samí vzdelaní inteligentní Rómovia, pri ktorých je také ľahké zabudnúť na to, že nás rozdeľuje nejaký etnický pôvod.

Ale potom je tu život náš každodenný.

Sychravé ráno, autobusová zastávka plná nervóznych nevyspatých ľudí. Tlačíme sa do autobusu, v ktorom sa vezie aj skupina Rómov z blízkej dediny. Takto si predstavujem, že to vyzeralo v Juhoafrickej republike v čase, keď Nelson Mandela sedel vo väzení a angažovaní západní umelci organizovali úžasné koncerty proti odpudzujúcej rasovej segregácii v JAR.

V prvej polovici autobusu my – biela väčšina, v druhej polovici oni – rómska menšina. Už napohľad sme celkom iní – my mlčiaci, bledí, zazerajúci, ale zväčša čistí a voňajúci ranným mydlom či sprejom. Vzadu je nálada veselšia, vrava hlasnejšia a oblečenie pestrejšie. No zároveň aj špinavšie a menej voňajúce telá. Dva štandardy bežnej rannej hygieny vidieť aj cítiť.

Nás vpredu je viac, sme viac natlačení, ale dozadu sa nikomu nechce. „Veď nie sme ľudožrúti,“ zakričal na nás milo raz jeden vtipný rómsky spolucestujúci, keď sa ani na tretiu naliehavú výzvu šoféra nikto z prvej polovice nechcel posunúť dozadu. Vždy sa napokon aspoň niekto obetuje a postúpi ďalej. Aj ja som to už urobila. Nechcela som sa hanbiť sama pred sebou, že som dajaký rasista. Odvážne som si prisadla dozadu k rómskym spolucestujúcim, obdariac ich príjemným úsmevom človeka, ktorý nemá predsudky a je tolerantný k odlišnostiam. Hoci som mala celý čas povznesený pocit, že búram bariéry, cesta to nebola príjemná. Iné a veľmi silné pachy tuho skúšali môj ranno neistý žalúdok, do toho výkriky plné vulgárnych slov, drobné manželské či susedské hádky. Ale načisto ma dorazil rozhovor dvoch mladých rómskych žien sediacich predo mnou.

Mladá žena vysvetľovala tej druhej, evidentne menej skúsenej, ako to chodí. „Ja som doma, nerobím. Na úradoch som zapísaná ako slobodná mamina, lebo sme sa s Jožkom nevzali. Doniesla som im čestné vyhlásenie, že nemám muža a že mi neplatí ani alimenty. Aj mama dala čestné vyhlásenie, že ma nepodporuje, tak dostávam sociálku, teraz sú to dobré peniaze, neoplatí sa robiť,“ rozprávala spokojne slobodná matka, ktorej muž sedel rovno pred ňou. „Jožko dobre zarobí, bývame u mamy, svokra mi pomôže s malým, tak sa nemám zle,“ dodala úprimne. Môj nadmerne vyvinutý cit pre spravodlivosť sa vzbúril a ešte aj ten žalúdok mal ťažkosti. S úľavou som vystúpila.

S hanbou priznávam, že slabošsky podporujem segregáciu. Radšej stojím na jednej nohe v prvej časti autobusu a lámanie bariér medzi rasami prenechávam ľuďom so silnejším žalúdkom a menším zmyslom pre veci cti. Nie som na to pyšná a určite o tom nebudem hovoriť na žiadnych konferenciách o pozdvihovaní rómskej menšiny.

Ale konferenčné reči sú jedna vec a ranná cesta autobusom druhá.