Ak milujete slobodu, študujte právo

Hovorí sa, že na začiatku 90. rokov mnoho mladých ľudí u nás objavilo čaro ekonómie pod vplyvom reformátora Václava Klausa. Ten zaviedol po štyroch dekádach centrálneho plánovania do verejnej debaty pojmy ako „šoková terapia“, „liberalizácia cien“ alebo „privatizácia“.
Klaus spopularizoval mená ako Hayek alebo Mises. I keď je pravda, že sa k nim hlásil skôr verbálne než činmi. Každopádne, vplyv ponovembrového federálneho ministra financií a neskoršieho premiéra a prezidenta ČR na mladých ľudí, ktorí sa kvôli nemu rozhodli študovať ekonómiu, dodnes nie je plne docenený.

Čosi podobné sa v menšej miere dá povedať aj o Ivanovi Miklošovi o desať rokov neskôr. Ja sám neustále narážam na študentov (a študentky!) ekonómie, ktorých k štúdiu tohto odboru inšpiroval práve bývalý reformný minister financií. No aj keď protrhových národohospodárov nie je nikdy dosť, skutočná bitka medzi slobodou a tyraniou sa v budúcnosti nepovedie na poli ekonómie, ale práva.

Legislatíva a jej nedostatky
Zistenia ekonómov môžu byť akékoľvek, vždy je to právnik, kto napokon píše zákony a vytvára oplotenie pravidiel, v ktorých sa smieme pohybovať. A práve v tom je najväčší problém. Na súčasný spôsob vytvárania práva sme si navykli až do tej miery, že nikto ani len nerozmýšľa nad alternatívami.

V drvivej väčšine krajín to prebieha takto: ľudia vo všeobecných voľbách zvolia svojich zástupcov do zákonodarného zboru, o ktorých sa predpokladá, že sú vybavení akýmsi tajomným vnuknutím. A oni potom ad hoc vytvárajú a menia zákony. Niekde (napríklad v Líbyi, KĽDR alebo na úrovni Európskej únie) sa ľudí ani na názor nepýtajú a zákony vytvára veľký vodca alebo anonymná byrokratická nomenklatúra.
Či už ide o demokraciu, alebo diktatúru, takémuto spôsobu tvorby práva sa hovorí legislatíva a vyznačuje sa mnohými zásadnými nedostatkami. Už pri prerokúvaní v parlamente sa právnikmi odborne pripravený text stáva obeťou rôznych záujmových skupín. Takže do zákona prenikajú protirečenia, pojmy, ktoré nikde nie sú jasne zadefinované a rôzne iné absurdity.

Zákony sa menia príliš často, je ich veľa, sú príliš podrobné a nezrozumiteľné. Následne trpí právna istota, lebo nikto poriadne nevie, čo platí. Ľudia sú zbytočne vystavovaní možnej kriminalizácii a z ekonomického hľadiska vzniká problém s podnikateľskou kalkuláciou zameranou na budúcnosť. Máte, dajme tomu, nejaký biznis a po polroku vám štát spôsobí dodatočné náklady, s ktorými ste nerátali, lebo zavedie nutnosť nejakej byrokratickej somariny, poplatku alebo inak zmení pravidlá hry. V krajnom prípade vás môže až priviesť na mizinu – ak sa teda rozhodnete nezmyselný zákon dodržiavať.
V tomto smere sú veľmi zaujímavé diela peruánskeho ekonóma Hernanda de Sota. Ten hovorí o právnej záťaži v podobe zbytočných byrokratických pravidiel, ktoré komplikujú založenie firmy, prípadne ďalšie podnikanie ako hlavný dôvod zaostávania rozvojových krajín. Dobre vymedzené vlastnícke práva sú alfou aj omegou pre akúkoľvek krajinu, ktorá sa chce vyšplhať z chudoby.

Aj to je jeden z dôvodov, prečo by mladí ľudia, ktorí milujú slobodu, mali študovať radšej právo ako ekonómiu. Kde je právne bremeno podnikania príliš veľké, tam celé odvetvia unikajú do sivej ekonomiky, aby vôbec prežili. To, samozrejme, neskôr komplikuje získanie bankového úveru pre expanziu podniku, lebo majetok, ktorý by banke potvrdil vašu schopnosť splácať, ste nenadobudli na základe pre podnikanie zničujúcich zákonov a nemáte ho nikde zaregistrovaný.

Keď sa pred právom nedá ukryť
Ďalším problémom práva, vytvoreného legislatívnou cestou, je jeho prenikanie do oblastí, kde nemá čo hľadať. Demokratický štát sa cíti byť povolaný vybudovať raj na zemi. Každý neblahý spoločenský problém, od obezity školákov po globálne otepľovanie, sa stáva predmetom politiky a legislatívneho bujnenia. Tak ako príliš veľa peňazí napumpovaných do obehu spôsobuje infláciu, možno hovoriť aj o inflácii práva z dôvodu nadbytku zákonov.

Zákonodarstvo namiesto riešenia problémov vytvára zbytočne ďalšie a namiesto zabezpečenia pokojného spolunažívania rôznych ľudí a záujmov vytvára naprieč spoločnosťou nové konflikty a trecie plochy. Tie sa potom snaží riešiť emisiou ďalších zákonov. Legislatíva tým pomaly, ale isto smeruje len k dvom možným vyústeniam.
Na jednej strane k totalitnému štátu, ktorý si osobuje ambíciu upravovať každú, aj tú najintímnejšiu oblasť ľudského života, a riešiť každý, aj ten najmenej politický problém. A na strane druhej smeruje takýto štát k hobbesovskej vojne „všetkých proti všetkým“. Nie preto, že by právne normy absentovali, ale preto, že ich je priveľa. Hoci sa legislatívne bujnenie ospravedlňuje napríklad nutnosťou zaručiť sociálnu spravodlivosť, napokon sa v takomto systéme orientujú len tí bohatší, organizovanejší a prešibanejší.

Aj keď sme si na demokratickú legislatívu navykli, nejde o jediný možný spôsob vytvárania práva. Z historického hľadiska ide dokonca skôr o zriedkavosť. Tisíce študentov práva každoročne začínajú svoju výučbu šprtaním súkromnoprávnych inštitútov rímskeho práva. Ale to najpodstatnejšie im uniká. A to je príčina, prečo vlastne považujeme rímske právo dodnes za zdroj múdrosti a inšpirácie.
V starom Ríme bola len menšia časť právnych noriem vytváraná zákonodarcom. Najmä právo verejné, teda to, ktoré sa dotýkalo záujmov štátu. Súkromné právo bolo decentralizovaným a zdola vyrastajúcim „právom právnikov“ (to, čomu Nemci hovoria „Juristenrecht“). Vytvárali ho nezávislí právni vedci, na ktorých sa obracali sporové strany, alebo ich prizývali štátni úradníci na konzultácie.
Dôležité je poznamenať, že rímska jurisprudencia právo nenariaďovala, ale objavovala. Inými slovami, na právo sa hľadelo tak, že je v ľudskej spoločnosti prítomné, že vyviera z logiky ľudského konania a konkrétne pravidlá mali byť artikulované, až keď nastal nejaký spor. Podobne sa na právo hľadelo aj v anglosaskom common law, len úlohu „objaviteľov“ hrali sudcovia. Netreba však zdôrazňovať, že v 20. storočí boli rakovinou legislatívy zasiahnuté aj USA či Veľká Británia. 

Prehodnotiť súčasnú právnu filozofiu
Práca právnika sa v systéme, akým bol ten rímsky alebo anglosaský, podobá práci jazykovedca. Ten sa snaží vyvodiť pravidlá jazyka zo spôsobu, ako sa používa, ale všetky snahy zhora vytvoriť úplne nový umelý jazyk, nezávislý od úzu jeho používateľov, majú zvyčajne len malú nádej na úspech. Jazyk, decentralizované právo (nie štátom produkované bezprávie), rovnako ako trhová ekonomika, sú tri príklady spontánnych systémov, ktoré rastú zdola, namiesto aby boli kreované zhora. 
Dôvod, prečo si túto podstatu múdrosti rímskeho práva väčšinou neuvedomujeme, je Justiniánov Corpus Iuris Civilis, ktorý je považovaný za vrchol zákonodarstva v období antiky a raného stredoveku. Lenže byzantský cisár Justinián si obsah tejto právnej zbierky nevycucal z prsta, len nechal zozbierať a zoradiť existujúce právne poznanie z čias Rímskej ríše.

Aj keď Rímu vládlo najmä v dobe cisárstva veľa krutovládcov, ius civile zostávalo väčšinou mimo dosahu zákonodarcu a degenerovať sa začalo s celou ríšou až po snahách o jeho monopolizáciu zo strany štátu. Ako upozorňuje skvelý taliansky teoretik decentralizovaného práva, Bruno Leoni, aj diktátori typu Sulla by považovali zrušenie ius civile za podobne absurdné ako zrušenie fyzikálnych zákonov. Rímskej ekonomike takto chápané právo prinieslo obrovský rast, rímskym občanom nebývalé záruky ich súkromia a slobody. Kontinentálna Európa sa rímskym právom inšpirovala po celý stredovek až dodnes.
Leoni vo svojej

Lukáš Krivošík  viac od autora »
Vaše reakcie [11]