Zachraňuj život, nie majetok

Pri otváraní nového tunela Sitina v Bratislave a pri prezentovaní jeho bezpečnostných opatrení som si spomenula na opice. Nie však na tie, čo sú zavreté v susednej zoologickej záhrade, ale na voľne žijúce v západnej Afrike, ktoré domorodci chytajú zvláštnym spôsobom. Využívajú ich neschopnosť pustiť z ruky niečo, čo ukoristili, i keď ich to ohrozuje priamo na živote.

Podľa zoológa Alfreda Brehma to funguje takto: Do prázdnej kokosovej škrupiny vydlabú domorodci taký otvor, aby cezeň prešla opičia rúčka v natiahnutom stave, ale nie vtedy, keď je zaťatá do päste. Dovnútra sa vloží chutná návnada, napríklad varená ryža, a pasca sa pripevní na okraji pralesa. Opička prestrčí ruku cez otvor a keď už sa raz potravy zmocní a drží ju v ruke, neuvoľní päsť ani za svet. Tým pádom si nevie ruku vytiahnuť z pasce a ujsť. Stáva sa ľahkou korisťou domorodých lovcov a jej následný osud býva smutný. Doslova za hrsť ryže skončí na trhu ako exotický suvenír alebo na domorodom pekáči.

Hlúpa opica. Sme však my, ľudia, múdrejší? Koľkokrát sme sa správali rovnako ako tá nešťastnica? Koľkokrát sme si už poriadne skomplikovali život, či dokonca ho ohrozili pre niečo, čo sme vlastnili, čo sme už mali v rukách, doslovne aj obrazne. V podstate v živote ani nič iné nerobíme, len neustále riešime, či pustiť ukoristenú ryžu z ruky a ísť. V medziľudských vzťahoch, v kariére, v politike, vo voľnom čase. Dať výpoveď v štátnej správe a ísť robiť do súkromnej firmy za neporovnateľne väčšie peniaze, ale bez úradníckej definitívy? Brať pravidelný zamestnanecký plat, alebo byť na voľnej nohe? Uspokojiť sa s nevhodným mužom vedľa seba, alebo sa s ním slušne rozísť a veriť, že ten pravý ešte len príde? Investovať úspory do cenných papierov, alebo ich radšej nechať pekne v banke na maličkom úroku? Je lepšia ryža v hrsti ako sloboda, život a šanca najesť sa v budúcnosti ryže do sýtosti?

V riešení tejto neustále sa vracajúcej otázky vlastne riešime nedôveru v okolitý svet a často aj nedôveru v seba samého a svoje schopnosti. A nie je to nijako výnimočné či odsúdeniahodné. Podľa prieskumov väčšina ľudí zvolí radšej minimálny zisk s maximálnou istotou, ako by išla do určitého rizika s perspektívou vysokého zisku. To by bolo v poriadku, keby sme potom s tým minimálnym ziskom boli aj spokojní. Ale my by sme chceli aj istotu aj veľký zisk. My by sme chceli aj hrsť ryže aj slobodu a život. Kdekto nám síce dokáže všetko dokopy pekne sľúbiť, ale nikto nám to nedokáže splniť. Po príklady netreba chodiť ďaleko, však?

Ale odbočila som, zostaňme pri osobnej dráme jednotlivca. Biológ Stanislav Komárek totiž prirovnáva podobné životné momenty k antickej dráme, keď božstvo od človeka žiada nejakú obetu, najprv celkom maličkú. Ak ju nedostane dobrovoľne, svoje nároky stupňuje, až si napokon vezme samo oveľa viac, niekedy s fatálnymi následkami. Ponaučenie z toho plynie priam osudové: to, čo chceme za každú cenu udržať, si napokon aj udržíme. Ale každá cena je skutočne každá cena. Aj život.

Aha, a čo to má s tou Sitinou? Najdôležitejší bezpečnostný pokyn pri používaní tunela znie: Zachraňuj život, nie majetok. Znie to jednoducho a logicky, ale dokáže človek nechať v tuneli bez dozoru nabúrané auto, ktoré ho možno stálo celý jeho majetok a utekať preč, keď sa mu možno nič nestane, ani keby pri aute pre istotu zostal a strážil ho? Dokáže si v panike spomenúť, že sa nemá správať rovnako hlúpo ako opice, ktoré možno skončili v susednej zoo? Dúfam, že áno.

Písané pre Nota Bene, upravené.