Počas istého nevinného výskumu bezpečnosti nákupných vozíkov a s tým súvisiaceho správania rodičov a detí v supermarketoch vyšlo najavo šokujúce zistenie: najmenej atraktívne deti – teda celkom natvrdo povedané tie najškaredšie – sa viezli na vozíku len v 1,2 % prípadov, zatiaľ čo najatraktívnejšie deti sa viezli až v 13,3 % prípadov. Neatraktívne deti sa zároveň túlali bez dozoru častejšie a ďalej od rodičov. Podľa výskumníka Dr. Andrewa Harrella, mimochodom otca piatich a starého otca troch detí, sa ľudia podvedome venujú krajším deťom, pretože predstavujú lepší genetický materiál. A oheň bol na streche.
Pritom išlo len o politicky nekorektné pomenovanie prirodzených tendencií a sklonov ľudského druhu, nie o ohováranie konkrétnych rodičov škaredších detí, že zanedbávajú výchovu či páchajú na svojom škaredom dieťati neprávosti.
Biológ Stanislav Komárek ide v politickej nekorektnosti ďalej a drsne nám pripomína oveľa obludnejšie správanie ľudského druhu k svojim menej dokonalým mláďatám – infanticídu.
Zabíjanie mláďat je známe u mnohých cicavcov, napríklad levov či niektorých opíc. Nový vodca tlupy zabije potomkov svojho predchodcu, čím urýchli schopnosť samíc znovu otehotnieť, a teda si zaistí rýchlejšie odovzdanie vlastných génov. Ľudia však zabíjajú aj vlastné mláďatá – chybné, nadpočetné, ekonomicky nevýhodné, dievčatá.
V starovekej Číne sa dievčatkám hneď po narodení poskytol ľadový kúpeľ, čo nie je nič iné ako eufemizmus pre vraždu novorodenca utopením. V jedenástom storočí bol v niektorých provinciách tento zvyk taký rozšírený, že ohrozoval prirodzený pomer pohlaví. Ale ani tresty v podobe nútených prác tento zvyk neodstránili. Podobný vzťah k nevhodným novorodencom je známy aj zo starovekej Sparty alebo z Novej Guiney. Ale aj modernejšie civilizácie majú poriadne maslo na hlave. Dlho do novoveku boli európske sirotince so svojou deväťdesiatpercentnou úmrtnosťou len inou, menej nápadnou formou hádzania nevhodných detí zo skaly či do ľadovej vody. Jedna zo štúdií prežívania novorodencov na rakúskom vidieku osemnásteho storočia ukázala, že relatívne vysoká úmrtnosť dojčiat vykazovala nápadnú koreláciu s ich „spoločenskou použiteľnosťou“ – teda prvý syn veľkého sedliaka prežil až s 90 % pravdepodobnosťou, druhá dcéra nevydatej chudobnej slúžky mala šancu na prežitie 5 %. Mimochodom, čo iné ako likvidácia nevhodných mláďat je dnes interrupcia?
Po tomto množstve holých faktov isto uznáte, že menej časté nakladanie škaredších detí do nákupného vozíka rovnako ako ich pravidelné strácanie v hypermarkete je celkom slušný pokrok v humanizácii rodičovského správania.
Moja otázka má dnes dve časti.
Pre rodičov: Uvedomujete si nejaké vlastné politicky nekorektné rodičovské nedostatky vo vzťahu k deťom, napríklad že ste si ako prvorodené dieťa želali chlapčeka, alebo že nenápadne zvýhodňujete dieťa, ktoré sa lepšie učí? Ako s tým bojujete?
Otázka pre všetkých: Spomínate si na traumy z detstva, spojené s uprednostňovaním krajších, šikovnejších, podobnejších otcovi? Ako ste s tým bojovali? Bojujete dodnes?
Opäť prikladám pár inšpiratívnych odpovedí mojich priateľov na maili a na ďalšie výchovné zaujímavosti zo slovenských rodín sa teším vo fóre.
Žiadnu traumu z detstva nemám, moji rodičia boli vždy féroví.
Jedináčik, najkrajší z triedy
Podľa môjho pozorovania sa úplne všetky deti domnievajú, že rodičia uprednostňujú súrodenca, to už asi patrí k pudu sebazáchovy – chcieť si urvať vždy čo najviac pozornosti, lásky a jedla s presvedčením, že máme na to najsvätejšie právo. Takže som si aj ja, samozrejme, myslela, že sestru majú radšej a sestra si to isté myslela o mne. Keď som bola svedkom výmeny názorov na túto tému aj medzi mojimi starnúcimi rodičmi a ich súrodencami, pochopila som, že tomu sa vyhnúť nedá.
Za môjho detstva ešte neboli vozíky s miestom na sedenie malého decka, tak mieru zanedbávania neviem posúdiť, ale v mojom vývoji bolo jedno obdobie – tak v začiatkoch puberty, keď som vyzerala skutočne príšerne a ku cti mojich rodičov musím povedať, že aj vtedy so mnou hrdinsky chodili na verejnosť, nikde ma úmyselne nestratili, ani ma nezačali otĺkať, za čo som im dodnes vďačná a snažím sa im to odplatiť vo forme roztomilých a len občasne papuľujúcich vnúčat.
Milujúca matka nádherných detí, ktoré sa na ňu zatiaľ takmer v ničom nepodobajú a napriek tomu jedno z nich už zo trikrát stratila v obchodnom dome. Neúmyselne, samozrejme.
Z vlastnej skúsenosti viem, že mať krásne dieťa z kvalitného genetického materiálu, ktorý som si žensky vlastnou intuíciou zabezpečila, môže byť pre rodiča tou najväčšou životnou traumou. Do puberty to bol milučký dobručký anjelik, ktorému sme splnili všetko, čo sme na očiach videli. Teraz je to síce krásna, ale panovačná a ufrflaná diablica, ktorá chce všetko, čo jej oči uvidia. Lenže kupovať farebné lentilky a značkové handry je finančne neporovnateľný rozdiel.
Otrokyňa vysnenej princeznej, vďačná, že jej vôbec môže slúžiť
Otázka na mňa ako rodiča je z rôznych dôvodov tak trošku mimo. Ako matka jediného dieťaťa, horko-ťažko nadobudnutého, nemám veľmi na výber, koho budem zvýhodňovať. Moje dieťa je veľmi krásne a veľmi zle sa učí. Čo z toho vyplýva? No napríklad dnes som ju odmietla posadiť do nákupného vozíka, hoci mala odreté nohy z nových topánok. To je už hodné psychoanalýzy, nie? (Radšej som jej kúpila v tom obchode nové topánky, ktoré vôbec nepotrebovala.) Ak by ste sa ma opýtali, či by som pristala, aby bolo moje dieťa radšej trošku škaredšie, ale vďaka tomu by nebolo najhorším žiakom v triede, tak by som povedala: nie. Zvykla som si práve na takéto dieťa a neriešim, že susedkina dcéra je pekná aj múdra zároveň. Ľúbim svoje ťažko nadobudnuté dieťa také, aké je.
Traumy z detstva? No môjho brata rodičia dali do výberovej školy, veriac v jeho úžasný rozum (odkiaľ ho po dvoch rokoch pre zlý prospech vyhodili) – a mňa nedali, hoci som bola najlepšia žiačka v triede. Rodičia tak nejako predpokladali, že dievča nemusí mať najlepšie školy a ani nemusí mať príliš veľa vedomostí (a tak brat dodnes ovláda názvy všetkých byliniek, stromov, kameňov, lebo ho to rodičia odmalička učili – a ja neviem z toho nič). Ale ak sa ma spýtate, či sa rodičia v odhade našich schopností mýlili, túto otázku radšej zahrám do autu. Ja som síce pomerne úspešná a nie celkom hlúpa, ale v porovnaní s bratom...
Žena v strednom veku s nostalgickými spomienkami na detstvo
Mne mama vždy tvrdila, že jej bolo jedno, či sa narodím ako chlapec, alebo dievča, ale faktom je, že i napriek tomu, alebo skôr práve pre postavenie prvej vnučky v rodine som nemohla byť uprednostňovaná. Bol ním môj brat, prvý chlapec v rodine. Všetkým sa zdalo ohromne milé, ako nedokáže vysloviť „r“ a „l“, že vyzerá ako dievčatko s kučeravými blond vláskami a dlhými mihalnicami. Prepieklo sa mu, keď jeden tranzistor spláchol do záchoda, druhé rádio vyhodil nič netušiacemu okoloidúcemu z balkóna takmer na hlavu, aj to, keď drahý tank na baterky opravoval najväčším kladivom v domácnosti. Mne zostal nudný status najstaršej, najmúdrejšej a najzodpovednejšej z deciek v ďalšej generácii rodiny, a preto som na neho a aj ostatných divých bratancov počas rodinných akcií musela dávať pozor, aby som nedostala aj za nich. Neskôr sme s bratancami pochopili, že brat je obľúbeným u dospelých, lebo je žalobaba, a tak sme ho nechali zamknutého v skrini počas jednej hry na schovávačku. Ten výprask aspoň stál za to. Nie, nemám traumu z detstva, ale možno by o tých svojich vedel porozprávať môj brat.
Nežná pomstiteľka zbehlá v konšpiráciách
Ale no, zas anketa o akomsi boji? U matiek skôr vidím tendenciu ochraňovať to menšie, škaredšie, zaostalejšie dieťa.
Elena Akácsová viac od autora »
Vaše reakcie [46]
Ženy-nevernice a čo s tým majú lastovičky
Dnes ja tebe, zajtra ty mne
Polygamia alebo monogamia a cudzoložstvo
Prečo sú ľudia na seba dobrí?
Sex za mäso