Frflanie spôsobuje rakovinu duše

Klasická situácia z dovolenky s cestovnou kanceláriou. Vybaľujú sa kufre, obhliada okolie. Mamička s malým, asi ročným dieťatkom nešťastne pobehuje okolo apartmánov a zháňa sa po detskej postieľke. Pri objednávaní zájazdu jej prisľúbili, že na mieste určite bude. Ale do zmluvy to nezapísali. Nejako nebol dôvod overovať si to, veď zájazd vybavovali po známosti.

Mladá mamička nešťastne vzdychá, že malá bez postieľky nezaspí a keby to vedela, donesie si vlastnú, cestovnú. Vedia to už všetci obyvatelia apartmánového domu. Niektorí sa rýchlo porúčajú a miznú za dverami svojho apartmánu, nie je to predsa ich problém, iní vyjadria spolupatričný hnev a zlatému bábätku adresujú ťuťuli-muťuli, zopár informovaných pridáva dobré rady: Zavolajte delegátke, má na nástenke číslo. Volajte majiteľke, aj jej číslo je na nástenke. Volajte priamo do Bratislavy na ústredie!

Mladá mamička vysvetľuje, že delegátka už jej prisľúbila, že sa pokúsi niečo zohnať z vedľajšieho hotela. Ustráchane dodáva, že ju predsa nemôže každú polhodinu otravovať. Ale môžete, hovorím ja, veď je to jej práca, postarať sa o váš komfort, nič iné tu na práci nemá. Mladá mamička odchádza s tým, že ešte chvíľku počká. Bábätko všetkým urobí pa-pa. 

Všetci susedia sa nasledujúcich niekoľko hodín a dní vypytujú, ako to dopadlo s tou postieľkou. Delegátka stále zháňa. Pofrflú si s mamičkou na pomery a idú ďalej. Postieľky sa mamička nedočká. Časom rezignuje, len frflanie na majiteľku, delegátku aj cestovku sa stávajú súčasťou každej debaty s mamičkou.

Sedím na balkóne apartmánu, niekde nad mojou hlavou zvoní telefón. Otec dieťatka bez postieľky sa s niekým namrzene dohaduje. Keď zloží, nahlas, že to aj ja zreteľne počujem, nadáva na nezodpovedného zákazníka, ktorému musel do auta niečo špeciálne objednávať a ten si to nevyzdvihol načas, tak to použil do svojej motorky. Teraz zákazník svoj tovar naháňa a ešte má tú drzosť diktovať si termíny, kedy to chce mať. Mamička s oteckom frflú, čo sú to dnes za drzí zákazníci. Bábätko spokojne leží na veľkej posteli a robí ka-ka.

Kruh sa uzavrel.

Takéto veci sa stávajú denne. Niekto niečo zabudne, nevšimne si, popletie, nepochopí, má iné predstavy. Chyba môže byť na strane zákazníka aj poskytovateľa služby. Dá sa s tým robiť všeličo. Zúriť, kričať a nadávať, asertívne sa dožadovať svojich zákazníckych práv, asertívne zvládať námietky zákazníkov, spisovať protokoly, sťažnosti, zháňať podpisy svedkov, fotiť dôkazy. Najlepšie je dohodnúť sa s kompetentnými na nejakom slušnom riešení a potom ho akceptovať a ďalej sa tým nezaoberať. Najhoršie je neurobiť nič, čakať, že sa to nejako vyrieši, alebo že to za nás niekto vyrieši. Vlastne úplne najhoršie je nerobiť nič a frflať.

Nepíšem tu o tom preto, že ma štve, ako sme si za štyridsať rokov komunizmu zvykli na tento spôsob (ne)riešenia problémov a že sa ho ani za osemnásť rokov nedokážeme zbaviť. Nepíšem to ani preto, že aj súčasná vládna garnitúra len potvrdzuje, že si stále myslíme, že za nás niekto niečo vybaví a nám nezostáva nič iné, len čakať. A frflať.

Píšem to preto, že som si tesne pred odchodom na dovolenku prečítala jednu krásnu myšlienku Miroslava Plzáka v rozhovore, ktorý s ním kedysi robil Dado Nagy a bol uverejnený v inZine. Píše sa v ňom, okrem iného, toto:
V ľudskom živote sme trvalo ohrození nepredvídateľnou katastrofou. Osud nás dokáže zaskočiť a existuje určitá miera neodstrániteľnej nehodovosti. Proti tomu sme bezbranní. Keď ideme na dovolenku do krajiny, kde prebehne veľké zemetrasenie, budeme mať určite veľkú smolu. S tým sa nedá nič robiť. Ale ľudia si svoju pohodu zbytočne kazia sami. Vezmime si napríklad už spomínanú dovolenku. Trvá týždeň, štrnásť dní, ale je zaťažená množstvom nepríjemností. Najmä tá klasicky hlúpa dovolenka, keď idete na pláž a z pláže na obed a naspäť na pláž. Zrazu vám začne prekážať, že v hoteli nemajú dobrý šalát alebo niečo podobné. S tým, ako dovolenka dopadne, nemôžete nič urobiť, ale nemali by sme odflinkať jej prípravu – tešiť sa na ňu a potom na ňu spomínať. Nie je nič krajšie, než pripravovať cestu – „čo keby sme šli na tri dni tam a prespali na pláži...“. Príprava dovolenky sa nesmie podceniť. Sama dovolenka bude mať určite veľa kazov, ale na tie treba rýchlo zabudnúť a potom s manželkou spomínať, aké to vtedy bolo krásne. Ak ľudia nevedia, ako majú cestu dopredu plánovať a potom na ňu spomínať, sú negramotní a zbytočne sa pripravujú o kladné emócie.
Ja by som zdôraznila to slovné spojenie rýchlo zabudnúť na všetky kazy.

Znovu som sedela na balkóne apartmánu, užívala si blízkosť mora, čítala dobrú knižku, popíjala grécke vínko a zajedala to olivami, keď mi prišla esemeska od kamaráta:
- Práve sme doleteli na Lesbos. Fúka vietor a voda je studená. Toto je prdel Grécka, celá dedina má tri taverny a 50 obyvateľov. Káva je len zalievaná a do whisky nemajú ľad.
- Prenajmi si auto a nájdi si inú tavernu s dobrou kávou a ľadom do whisky, - odpísala som so slnkom v duši promptne.
Odpoveď došla obratom: - Najbližšia požičovňa je 60 km od nás!

Bola som fakt v koncoch, slnko v duši zapadalo za obzor. Keď chce niekto frflať, dôvod si vždy nájde!

Písané pre Nota bene, upravené.