Dejiny Československa pre deti a mládež

V období dospievania dieťaťa je len otázkou času, kedy vám potomok položí práve tú otázku, po ktorej vám vystúpia kropaje potu na čelo a vy začnete uvažovať o tom, či toto vysvetľovanie radšej nenecháte na rozhľadenejšieho či trpezlivejšieho partnera. Áno, reč je o otázke: „Tati, mami, čo je komunizmus?“ Dívate sa do očí tej nepoškvrnenej mysle a dumáte, či jej radšej nerozpovedať napínavú historku o Noci dlhých nožov, či povesť o tom, ako Francúzska revolúcia svoje deti požrala, alebo hoci o tom, prečo sa prababička bála sprchovacej ružice; ale nie, ratolesť trvá na tejto rozprávke.

Šťastnej generácii, ktorá nikdy nezažila komunizmus, sa vaše rozprávanie naozaj bude javiť ako rozprávka. Pri rozprávaní o vojnách sa dá aspoň oprieť o solídne fakty, ako kto chcel čo, kto koho napadol a kto kde zvíťazil, kto sa s kým spojil, kto bol hrdina a koľko bolo mŕtvych. To, že jedna krajina je nenažraná alebo naopak, že iná krajina bola nenažraná a iná chce niečo naspäť, je celkom pochopiteľné aj nedospelej duši. Nie že by obdobie totality nemalo solídne fakty, ale problém je s ich vysvetľovaním.

Napríklad slovo demokracia, vláda ľudu. To, čo máme dnes, je demokracia, a to, čo bolo vtedy, sa tiež volalo demokracia. Dnes vládne strana zvolená v demokratických voľbách, ale aj vtedy predsa vládla strana, ktorú ľudia volili. Dobre, vtedy ľudia dostali iba jeden volebný lístok v obálke a jediné, čo mohli urobiť, bolo vhodiť ju do urny. Prečo potom chodili voliť? Lebo museli. Nemohli ostať doma? Nie, lebo by mali problémy, že sa na voľbách nezúčastnili. Aké problémy? Napríklad ich mohli vyhodiť zo zamestnania. To je hlúposť, prečo by ich zamestnávateľ vyhadzoval, keď robia dobre robotu? Lebo všetky podniky patrili štátu. Štát ich všetky kúpil? Nie, vyvlastnil, zhabal, zobral. Vlastníci sa nebránili? Nemohli, lebo ich pozatvárali do basy alebo zabili. Bola tu nejaká vojna? Nie, to normálne, bežní ľudia.

A máte problém. Dejiny komunistického Československa sú dejiny hajzlov, svinstiev a ľudskej špiny. Ako sa dá vysvetliť to, že obdobiu budovateľského nadšenia, nádeje za lepší svet a radosti z prekračovania plánov predchádzalo obdobie, keď banda závistlivých všivákov bez chrbtovej kosti vyhlásila, že národ sme my a s ideológiou leninského marxizmu za chrbtom všetko všetkým zhabala do vlastníctva štátu? Ako vysvetliť, že s tými, ktorí sa ozvali s kritikou takýchto praktík, režim zatočil v monsterprocesoch alebo v uránových baniach, a to vôbec nie potichu, ale vyhlasoval to ako úspech nad vnútorným nepriateľom? A hlavne, ako mohli byť ľudia z tohto nadšení?

Povedzme, že 50. roky ešte vysvetlíte ako omyl v dobrej viere revolúcie za lepší spoločenský poriadok diktovaný Stalinom zo Sovietskeho zväzu, po ktorých nasledovali duševne zdravšie 60. roky a revízia postupov stalinského režimu. A dá sa vysvetliť aj to, že zdravšie myslenie a uvoľňovanie diktatúry sa nepáčilo ruskému bratovi a že svoju sféru vplyvu prišiel s vojskami Varšavskej zmluvy brániť okupáciou v auguste 1968. Roky normalizácie sú však mimo akejkoľvek dejepiseckej hermeneutiky. Doba, keď všetci museli deklarovať, že Pražská jar bola kontrarevolučným hnutím, organizovaným imperialistickými revizionistami a buržoáznymi sociálnymi demokratmi; doba, keď si bolo treba dávať pozor na jazyk aj pri vašich najbližších, lebo mohli spolupracovať so štátnou tajnou službou a zo zamestnania sa lietalo pre najvágnejšie podozrenia z kontrarevolučného zmýšľania, na to si bude musieť ratolesť prečítať Orwellovu 1984 a pochopiť termín doublethink. Potom pochopí aj to, prečo 80. roky boli až do Nežnej revolúcie tak neuveriteľne mdlé, bezveterné a fádne.

Vyzerá to hrozivo, ako krížová cesta útrap intelektu. Pridajme si komplikáciu v podobe komunistickej minulosti nejakého člena rodiny a kropají na čele pribudne. Každé ďalšie „A prečo?“ je kandidátom na lakonické „To bola taká doba…“. Bola by to však škoda. Historici hovoria, že ešte stále sme sa nevyrovnali s dedičstvom komunizmu. Práve vďaka ďalšej generácii máme šancu a dôvod nestrkať hlavu do piesku pokresleného hrubými čiarami za minulosťou. Iba tak máme nádej, že im nebudú imponovať ľudoví hrdinovia, ktorých mrzké prostriedky majú svätiť pofidérny cieľ.