Kedy sa prestal piesok liať?

V istom období môjho detstva si k nám vo väčšej miere začali raziť cestu rozprávky zo Západu. Kým ešte fungovali mechanizmy výberu v STV, prešli iba tie poctivejšie, s nápadom, pointou a ponaučením, ako Káčerovci či medveď Balú. Potom k nám však prišiel prvý fenomén kultúrneho priemyslu so všetkým, čo k nemu patrí: Ninja korytnačky. Mali odporne škrekľavý dabing a jedinou pointou bolo, že po celodennej šichte strávenej potýčkami so zloduchom Shredderom si v domácky zariadenej stoke dopriali pizzu s pomyjovou kombináciou príloh.

Živo si vybavujem vzrušenie, ktoré sa ma zmocnilo vždy, keď som v danú hodinu sadal k televízoru, ako aj nejasný pocit odrbania, rozčarovania z prázdnoty, keď sa rozprávka skončila bez toho, aby sa čokoľvek zmenilo či niekam posunulo. Napriek tomu jasné farby, agresívny prejav a množstvo bojových scén ma lákali vracať sa k obrazovke spolu s nádejou, že tentoraz sa možno naozaj niečo vyrieši, že korytnačky polapia Shreddera, alebo ho aspoň nadobro zapečatia v dimenzii X.

Ako školák som ťažko mohol rozumieť obchodnému modelu, ktorý za tým stál. Že nejde o príbeh ani o pointu, ale len o to, aby som sa k obrazovke zase vrátil a znova si pozrel rovnaké nič ako naposledy, len s iným názvom epizódy. Popri tom som príbuzenstvu poskytol príležitosť spôsobiť mi nebeskú blaženosť plastovou figúrkou zmutovanej korytnačky, knižkou príbehov Ninja korytnačiek s pestrofarebnými ilustráciami v šlendriánskej americkej retuši, či peračníkom, na ktorom sa vynímala štvorica obojživelníkov v bojovom nasadení.

STV však uvádzala aj ostatné relácie pre deti a mládež, i rozprávky diametrálne odlišných kvalít. Súbežne s Ninja korytnačkami napríklad išiel aj maďarský rozprávkový seriál Miazgovci. Až na skutočnosť, že ma vytáčala ich znelka svojou pomaly štvrtinovou dĺžkou v pomere k samotnej rozprávke, postupne som prepadával nápaditým zápletkám a postavám s precíznou a trefnou komickou hyperbolou; hoci na druhom stupni základnej školy by som to takto asi neformuloval. Keď som si porovnal to, čo mi dávali Miazgovci, s tým, čo som nenachádzal v Ninja korytnačkách, moje nadšenie pre stranu zelených pohaslo.

Nebol som sám – v triede sme sa rozdelili na dva tábory a škriepili sme sa, ktorá rozprávka je lepšia. Ultimatívny argument tábora Miazgovcov znel, že Ninja korytnačky sú reklamou na pizzu, na čo opozícia reagovala tým, že Miazgovci sú reklamou na blbosť. O rok neskôr už tento rozpor neexistoval; nikto z nás si už nedokázal spomenúť, prečo vlastne sme tie Ninja korytnačky tak žrali.

Tento príbeh má šťastný koniec: šarvanci sa nechali uniesť komerčnou hlúposťou, ale keďže im televízia dávala možnosť voľby, mohli si uvedomiť svoj poblúdenie a venovať svoju divácku náklonnosť programom, ktoré mali zmysel aj štvrťhodinu po odvysielaní. Silne pochybujem, že dnešné deti majú na výber, ako sme mali my. Vyzerá to skôr tak, že si môžu vyberať medzi blbým a úplne blbým, pričom to prvé je stredoeurópskej proveniencie a to druhé z káblovej siete.

Dnes sa nakrúcajú kvalitné či nápadité rozprávky iba pre dospelých, od nášho Nazdravíčko! po americký South Park. Ak je niečo výlučne pre deti, je to hlúpe, prázdne, gýčové a ospravedlňuje sa to tým, že je to pre deti a deťom sa to páči.

Ibaže cieľom rozprávky nesmie byť len to, aby sa páčila, ale aj aby svojmu divákovi niečo odovzdala, aby dopĺňala to, čo sa dieťa učí od rodičov a v škole. Je však možné dnes natočiť rozprávku, ktorá odovzdáva autentické výchovné posolstvo, a pritom nepodceňuje svojho diváka?

To druhé je otázkou dôvtipnosti tvorcu, odhadnutia miery, nič neriešiteľné či neodpozerateľné zo starých rozprávok. Problém je s tým prvým. Rozprávka potrebuje referenčné morálne hľadisko, o ktorom sa nepochybuje. Lenže my už asi ani nevieme, čo je dobré a čo zlé, čo je fér a čo je svinstvo; a ani neveríme tomu, že zločin stíha trest, že starších si treba vážiť, že zábava je až po práci, a že bez nej nie sú koláče; alebo že kto je sebec, žalobaba, podrazák alebo maznáčik, nebude mať kamarátov, že pýcha predchádza pád, a že kto klame, tomu sa veriť už nikdy nebude.

Keď niet nádeje na dobrý koniec a keď nie je jasné, aký koniec je vlastne dobrý, niet ani dobrých rozprávok.

Desivé.