Minule sme si trochu odľahčene zaspomínali a zaflirtovali, dnes to bude zase hlboká sonda do rokmi milosrdne zahrabanej minulosti, do detstva. Budeme riešiť otázku nadväzovania partnerských vzťahov a vytvárania zdravých väzieb. Pokúsime sa zistiť, kto s kým bude s najväčšou pravdepodobnosťou schopný utvoriť šťastný a stabilný pár. Nepôjde však o povahové vlastnosti, cnosti, výstrednosti, inteligenciu, vzdelanie či konšteláciu hviezd jednotlivých ľudí, ale o ich schopnosť vytvárať vzťahy. Pôjde o to, aký má kto väzbový štýl, teda spôsob, ako vyhľadáva a potom spracúva blízkosť a vzďaľovanie toho druhého.
Ako isto tušíte, na partnerské šťastie aj problémy si vytvárame predpoklady už v ranom detstve. Prvou osobou, ku ktorej sa primkneme, je spravidla matka. Čo nás v oblasti tvorby vzťahov naučí, toho sa už veru len tak ľahko nezbavíme. A nepotrebuje na to viac ako prvé dva roky nášho života! Americká psychologička Mary Ainsworthová v 50. rokoch minulého storočia zistila, že malé deti vo veku 1,5 až 3 roky reagovali rozdielne, keď ich matka (resp. iná hlavná vzťahová osoba) nenápadne zanechala v miestnosti s hračkami a priateľskou, ale cudzou osobou. Opičie mláďatá v takejto situácii zostávajú pokojné a keď sa matka vráti, radostne ju vítajú. Nie tak mláďatá ľudské. Iba niektoré sa správali pokojne a tešili sa z matkinho návratu. Iné deti boli nervózne už predtým, ako matka odišla, hneď potom sa rozplakali a keď sa vrátila, zúfalo sa k nej tisli a nedali sa utíšiť. Ďalšie deti reagovali na matkin odchod aj príchod demonštratívnou ľahostajnosťou alebo zvýšenou agresivitou. Mary Ainsworthová sformulovala tri väzbové typy, ktoré sa dodnes v psychológii používajú a dajú sa do nich zaradiť všetci ľudia, bez ohľadu na odlišnosť svetových kultúr či individuálnych pováh.
Typy s pevnou väzbou – deti, ktoré nijako neznepokojila matkina krátkodobá neprítomnosť. Zjavne nepočítali s tým, že by ich matka mohla opustiť na dlhšie, či dokonca navždy.
Typy s neistou/ambivalentnou väzbou – deti, ktoré boli podozrievavé a nervózne ešte pred matkiným odchodom. Tieto deti museli predtým opakovane zažiť, že na matku nie je stopercentné spoľahnutie.
Typy neisté/odmietajúce väzbu – deti, ktoré na matkin odchod reagovali zdanlivou ľahostajnosťou alebo citovým chladom, používali takéto reakcie na to, aby sa vyhli ďalšiemu zármutku. Svoje zranené city však dali najavo oveľa neskôr a akoby bez zjavného dôvodu.
Väzbu plodí strach. Je dôležitá pre naše prežitie, pretože neustále potrebujeme predvídať, ako sa budú správať ľudia okolo nás, obzvlášť tí blízki. Preto sa väzbový typ pevne usádza v našej povahe. Až 90 % ľudí si uchová svoj typ do dospelosti a neustále opakuje rovnaké zážitky s dôležitými ľuďmi svojho života. K zlomu môže dôjsť v puberte, neistý typ vytvárania vzťahov sa dá napraviť, žiaľ, dá sa pokaziť aj ten pevný. Čím viac sa dieťa blíži k prahu dospelosti, tým viac potrebuje otca, pretože on do značnej miery práve v tomto veku ovplyvňuje, ktorou cestou sa dieťa v džungli vzťahov vydá.
Aj keď nás priťahujú rovnaké väzbové typy, nie vždy je to pre nás aj dobré. V prípade dvoch ľudí s pevnou väzbou je tu, samozrejme, vysoký potenciál vytvoriť šťastný a stabilný vzťah. Úplným opakom je nešťastný a stabilný vzťah, teda peklo, z ktorého niet úniku. Táto konštelácia má jediné obsadenie: odmietavý, citovo chladný muž a neistá/ambivalentná žena. Opačné obsadenie – odmietavá žena a neistý/ambivalentný muž – spolu nikdy dlho nevydrží, našťastie. Ak jeden z páru vytvára pevné väzby a druhý je neistý, má slušné šance, že od svojho partnera napokon jeho štýl prevezme. Isté to síce nie je nikdy, ale dáva to aspoň malú nádej, že človek nemusí do smrti opakovať len nešťastné vzťahy a naveky trpieť za výchovné chyby svojich rodičov.
Moja dnešná otázka je zrejmá: aký ste väzbový typ, ako sa to u vás prejavuje, komu za to vďačíte a aké skúsenosti máte s inými typmi?
Ak patríte k tým menej šťastným neistým väzbičom, alebo takého máte vedľa seba, máte nejaký návod na prekonanie zlého naprogramovania?
Ako vidno, ani moji skalní poradcovia si s touto otázkou nevedeli príliš rady a tí, čo našli sily odpovedať, prílišným optimizmom nesršali. O to viac si však ich odpovede cením a o to viac sa teším na tie, ktoré nájdem v diskusnom fóre.
Som typ s pevnou väzbou. Verím partnerovi, že ma neoklame a neodíde odo mňa preč. Možno za to vďačím pevnému rodinnému zázemiu, takže z mojej strany je to jednoduché. Zaujímavé je, že môj priateľ si tiež mysli, že je pevný väzbový typ a že mi verí, hoci to tak v minulosti mnohokrát nevyzeralo, čo on ale pripisuje môjmu správaniu a ja to do istej miery uznávam. Určite za to však nevďačí svojej rodine, resp. rodičom, ako to je v mojom prípade, keďže jeho rodina je čokoľvek, len nie vytvárajúca pevné zázemie. Na to, komu za to vďačí, absolútne nevie odpovedať, a tak si hovorí, že to musí byt len „vďaka jeho nezničiteľnému optimizmu“. A vyplynulo mu z toho, že je úžasný, lebo vlastne to on sám na sebe „tak popracoval“, pričom zo svojho detstva a podľa tejto teórie by mal byť jednoznačne typ odmietajúci väzbu.
Preferujúca komplikované situácie a vzťahy
Moja matka žila iba pre mňa a pre mňa aj dosť skoro zomrela. Vždy som si bola istá, že sa vráti, až jedného dňa neprišla.
Môj otec žil iba pre seba, urobil jeden správny skutok a potom pre seba aj zomrel. Niekedy som si hovorila, že by sa už ani vrátiť nemusel, ale vždy skôr či neskôr prišiel. (Teda až na ten posledný raz.) Teraz sa hrozne divím, že pre mňa nikto nechce žiť ani zomrieť. Vyberám si mužov, ktorí žijú iba pre seba a divím sa, že pre nich niekedy zomieram, ale nikdy nechcem pre nich žiť. A tak sa potácam z extrému do extrému, a to podstatné medzi tým mi uniká. A ja to unikať nechám, lebo aj tak viem, že to nakoniec vždy stratím.
Rozmaznaný fracek s nabitou držkou
Možno som mala šťastie. Maminka vo mne vytvorila pocit úplného bezpečia a istoty, ktorý som si preniesla do vzťahov. To sa nezmenilo ani po tom, ako v mojom živote odohralo pár jedincov mužského pohlavia svoj part, ktorý sa pre obecenstvo aj hlavnú postavu končil nečakane, a tým na chvíľočku vniesol pocit, že investície do vzťahov predsa len nebudú veľmi bezpečné. Z čisto iracionálnych dôvodov, a teda pravdepodobne vďaka výchove, svojmu partnerovi verím viac ako sebe samej. Napriek silným sebadeštruktívnym tendenciám väčšinou vstupujem do vzťahov s partnermi, ktorí tiež vytvárajú pevné väzby. Samozrejme, má to háčik. Potrebujem byť slovne uistená, že „mamička sa vráti“, že áno, vezmem si ťa za ženu, chcem mať s tebou deti, budem s tebou v zdraví aj chorobe a ak to bude nutné, som schopný zmeniť kvôli tebe aj svoje plány. Vôbec nezáleží na tom, či k tomu nakoniec dôjde, dôležité je, že v danom momente to daný jedinec takto naozaj cíti. A to zatiaľ veľa chlapov nepochopilo. Poviem vám pravdu, ani sa im nečudujem.
Milované prvorodené dieťa, hĺbavé a komplikované
Žiť naveky v sladkej nevedomosti. Tak som si to priala, keď sa detstvo priamočiaro zvrhlo v bolestivú vedomosť. Bolo jednoduchšie, keď som to všetko brala ako ohromne zábavnú hru. Mama ma schytila pod pazuchu, utekala ozlomkrky cez celé mesto, nastúpili sme na prvý autobus, o pár hodín vystúpili a brázdili republiku taxíkmi. Smiala som sa tak úprimne, ako to len naivné dieťa dokáže. To otec ma tak rozosmiať nevedel. Nehľadali sme spolu vysielačky ukryté v tajných skrýšach, nezdrhali sme pred ruskými špiónmi a nevypúšťali sme celý deň otrávenú vodu ako s mamou. Otec len plakal a chcel ma chrániť. Pred schizofréniou človeka neuchrániš. To vtedy nevedel ani jeden z nás. Ale dospejete z nej sakra rýchlo. Kreatívne hry s matkou ma prestali baviť relatívne skoro, skôr som sa ako usoplené decko snažila postarať o otca a nachystať mu večeru.
Elena Akácsová viac od autora »
Vaše reakcie [96]
Vrana k vrane sadá, chudobný škaredú si hľadá
Nesedávaj panenka v kúte, nevidno ti zadok!
Existuje láska na celý život?
Sex až po treťom rande a ďalšie ponaučenia
Sex za mäso