Existuje láska na celý život?

Vedecky je to tak. Zamilovanosť je záležitosťou dočasne zníženej hladiny serotonínu (tá spôsobuje posadnutosť osobou, do ktorej sme zamilovaní), vysokej hladiny adrenalínu (uvádza telo do pohotovosti na maratón lásky) a tiež noradrenalínu (zvýšené vyplavovanie sexuálnych hormónov). Aby sa vytvorila závislosť, nastupuje dopamín. Ten dodáva mozgu blažený pocit naplnenia, chceme ho viac a viac a tým sa stávame závislí od náprotivku. Tento trip bez zdravotných následkov, žiaľ, zákonite zmizne do jedného a pol až troch rokov sám. Potom nastane upokojenie a prechod do ďalšej fázy vzťahu. Len nezodpovední milostní feťáci (love-junkies) v tejto ochladzovacej fáze opúšťajú partnera a hľadajú iného, aby dostali novú dávku svojej drogy.

Antropologička Helen Fisherová sa domnieva, že celá táto biochemická smršť, ktorá sa pri pohľade, počutí či zacítení vhodného subjektu v našom tele spúšťa, je dôsledkom reprodukčnej stratégie. Keďže ženská ovulácia prebieha skryto a žena nemusí otehotnieť hneď na prvýkrát ani počas ovulácie, ak chce mať muž istotu, že je skutočným otcom svojich detí, najlepšie urobí, ak si zoberie jednu ženu a nepohne sa od nej dovtedy, pokiaľ neotehotnie. Milostné opojenie a sex však ešte nezabezpečia, aby sa z dvoch zamilovaných stali zodpovední rodičia, a tak je na zachovanie nášho druhu treba ešte niečo ďalšie – zväzok – teda to, čo k sebe pripúta dvoch ľudí na dlhší čas. Po búrlivej zamilovanosti sa žiada blízkosť, starostlivosť a príchylnosť. A tak sa nášho myslenia zmocňujú dva ďalšie hormóny: vazopresín a oxytocín. Ani tie však nevydrží náš organizmus pumpovať do mozgu večne. A tak sa zákonite biochemicky končí každá, aj tá najväčšia zamilovanosť.

Čisto vedecky to teda vyzerá tak, že láska na celý život neexistuje, maximálne tak na 4 – 5 rokov. Chémia nám jednoducho lásku na celý život v hlave neudrží. Lenže dnes už nás v páre neudržia ani stále slabšie vonkajšie tlaky ako morálka, spoločné deti, ekonomická závislosť od partnera. Máme slobodu, ktorá zaručuje nielen slobodný výber partnera, ale aj jeho slobodné opustenie.

Čo teda ešte ostáva, čo by nás ľudí mohlo udržať šťastne pokope, až pokiaľ nás smrť nerozdelí? Tu sú odpovede niekoľkých zaujímavých a životom viac či menej ošľahaných ľudí, ďalšie podnetné názory očakávame v diskusii.

Večná láska? Nebude to náhodou podobný produkt ako večné pero?
Skeptik s vierou v šťastné konce

Spýtala som sa môjho partnera, šťastne rozvedeného s troma deťmi a štvrtým na ceste, intelektuála s momentálnym výkonom mozgu úradne potvrdeným na úrovni 47 %, čože je to, čo jeho drží a chce držať v pevnom zväzku so mnou až do konca života. A odpoveď bola vskutku vysoko intelektuálna a hlboká: „Už tretí (!!!) krát by som si takú bohovú babu nenašiel." Z toho teda vyplýva, že ak mu číslo TRI, prípadne 4, 5, 6 neskríži cestu, bude sa ma držať až do konca života.
Emancipovaná slobodná tehotná žijúca s rozvedeným

Po skúsenostiach so sebou samou a mojím vzťahom k opačnému pohlaviu môžem potvrdiť, že môjmu stabilnému vzťahu vyhovuje (z mojej strany samozrejme), ak nemám pocit, že ma tento vzťah akýmkoľvek spôsobom obmedzuje. To znamená, že patrím medzi jemných závislákov od zamilovanosti, ktorú keď zažívam na cudzom objekte, ujde sa vždy niečo aj môjmu partnerovi. Prežívam vtedy také šťastie v nešťastí, lebo viem, že tento trip bude mať boľavý koniec, ale nenechám sa odradiť, potrebujem predsa udržať svoje manželstvo. To, prečo to potrebujem ja, nemusí vyhovovať iným, takže moja rada funguje len pre mňa a je bez záruky. Taký celoživotný experiment. Môj partner je navyše dosť žiarlivý, takže ma príšerne baví táto chôdza na lane cez priepasť. Asi to bude ten v úvode spomínaný adrenalín. Tam sa dá nájsť, keď vyprchá láska ako taká. Zamilovanosť sa fakt nedá udržať viac ako 5 rokov, a ak to vaše babičky alebo rodičia či iní príbuzní o sebe tvrdia, tiež na niečom fičia.
Beštia-labuť zavretá dobrovoľne v manželstve viac ako 14 rokov

Dvoch ľudí šťastne spolu udrží získavanie a zveľaďovanie spoločného majetku, ktorý môžu zanechať svojim potomkom. Stop predmanželskej zmluve!
Manželka z povolania

Úplne stačí, aby sa stretli dvaja výnimoční jedinci produkujúci výnimočné hormóny, ktoré príroda rozdáva len veľmi selektívne (a nedá sa vždy tvrdiť, že ich nositelia sú šťastlivci). Rozhodujúcim je buď oslepín, zacpaločín, vzťahmorfín alebo jednoduchý pod kožou zažratý niktomanechcín. Ich kombinovaný, súčasný výskyt zvyšuje šancu na neúspech, čiže na šťastne monogamný život.
Štatisticky sa pri jednom z približne 1 285 párov vyskytuje aj vzácny súbeh obojstrannej uvedomelosti, že bokovka musí byť krátka a druhý sa o nej za nič na svete nechce dozvedieť a dáva si dobrého bacha. Odborne sa to volá „Mať Boha pri sebe“.
Najmenej častým dôvodom pre lásku na celý život – ale evolučne najdokonalejším – je to z pekla šťastie, keď obaja dostanú v mladom veku súčasne pokročilého Alzheimera.
Šťastne doživotne zaľúbený otec dvoch detí – áno, s tou istou partnerkou

Dakedy koncom osemdesiatych rokov mal George Benson pesničku Good Habit, v ktorej spieval (okrem iného): „It`s not love, its a good habit.“
Myslím si, že po všetkých tých dopamínových tripoch nastupuje vo väčšine stabilných vzťahov práve dobrý zvyk, ktorý nás potom drží spolu ešte dlhé roky, až kým – ako sa hovorí – nepomrieme. Človek je hlboko vo vnútri tvor konzervatívny a pokiaľ netrpí nejakou poruchou osobnosti, tak len nerád mení zabehané zvyklosti. Zvykneme si aj na šibenicu, a tak neraz zo zvyku zotrvávame i vo vzťahoch, ktoré nás už čokoľvek iné, len nie obohacujú. Ale zvykať si zasa na niečo iné? Len v krajnom prípade. Tam, odkiaľ pochádzam, sa hovorievalo: „Staré neopúšťáme, nové nenačínáme." Myslím si, že aj toto hrá úlohu.
Starý živáň, ženatý o päť dvanásť

Raz sme s kamarátkou o polnoci nakupovali supermarkete. Pokladne boli prázdne, akurát za nás na natrieskal chlapík s košíkom ako svet. Pozvoľna sme hádzali do tašky rozmarný nákup pozostávajúci z čokolád a iných podstatných vecí na prežitie, keď som zaregistrovala akčného pána za nami. Hypnotizujúco, s nádychom počiatočnej neurózy, sa díval na kamošku, ktorá mu prekážala vo vykladaní nákupu. Tá veselo trkotala ďalej, až kým naliehavo vyštekol: „Trúba jedna! A nepohne sa ďalej ani za Boha!" Kamarátka sa prekvapene obzrela a keď videla to nabudené čudo za nami, spontánne sa ohradila: „Hohoho! Veď len ukážme svetu, koľko máme testosterónu!" Pán sčervenel, jeho manželka sa veľavýznamne usmievala.
Tú vetu si hovorím vždy, keď ma popadne splín za láskou. Jedinou, s ktorou si neviem rady celý život. Ten vzťah je natoľko divný, že som ho zatajila pred celým svojím okolím. Pre istotu. Aby ma nešupli na najbližšiu psychiatrickú kliniku. Objaví sa náhle na pár dní a potom zrazu, bez ohlásenia zmizne na pár rokov. A aj tak sa mi vždy podlomia kolená, keď počujem v telefóne jeho pohodové džavotanie. Ešte nikdy som sa ho nespýtala, kde celé tie roky bol. Pred pár týždňami sa opäť po rokoch ozval. Počas vyzváňania telefónu som si dookola opakovala: „Hohoho! Veď len ukážme svetu, koľko máme testosterónu!" Keď otravná zvučka stíchla, takmer som sa udusila slzami. Ten status trvá dodnes. Bez telefonátov.
Vychádza mi to tak, že dlhodobo možno vzťah udržať funkčným len vďaka pravidelným niekoľkoročným prestávkam.
Duševne zdravá, nie práve šťastne zamilovaná stará dievka

Mám odpozorované ako veľmi vydarené tie manželstvá, kde obaja partneri s potešením intrigujú, ohovárajú a závidia. Bývajú to neznesiteľní susedia, tyranskí manažéri či, naopak, šéfovi donášajúci a podlizujúci sa kolegovia, odporní zákazníci v obchodoch a reštauráciách. V paneláku sa s nimi preventívne nikto nepúšťa do reči, lebo všetko, čo povie, bude neskôr použité proti nemu. Ale

Elena Akácsová  viac od autora »