Diletant Shakespeare, koho chceš opiť rožkom?

O tom, že v Čechách budú mať pravdepodobne novú Národnú knižnicu, si čítam už nejaký ten mesiac. Respektíve nie o tom, že budú mať novú knižnicu, ale o tom, či sa má, alebo nemá postaviť podľa projektu Jana Kaplického. Téma zjavne rezonuje českým verejných životom a prenikla aj k nám na T-Station, a nie raz.

Kaplického knižnica má veľa priaznivcov a veľa neprajníkov a oba tábory kričia pomerne nahlas. Skúšajú bojovať čestne, argumentmi i celkom nefér, emotívnymi výstupmi. Obhajuje a spochybňuje sa všetko, vrátane samotného procesu výberu, k veci sa vyjadruje kdekto.

Publicisti, umelci, politici, a čo je najdôležitejšie, ľudia v krčmách. Pivní mužíci diskutujú o knižnici, čo by mala stáť v ich hlavnom meste, len som počúval a nestačil sa čudovať. Až sa mi zdalo, že stanovisko ku (síce momentálne len hypotetickej, ale už kontroverznej) knižnici zaujal každý. Zapojil som sa, celkom zištne, či naozaj vedia, o čo ide, alebo len tak vedú pivné reči:

„No, výhľad odtiaľ by mohol byť super.“

„Jestli tam budou točit Gambrinus, pudu.“

„Já ne, já bych blil, jen to vidím.“  

Kaplického projekt sa ľuďom alebo páči, alebo nie. Diskutujú o ňom v rámci svojich možností a robia závery. Zdalo sa mi, že do diskusie vstupujú s jasne vyhraneným názorom a rovnako z nej vychádzajú von, bez ohľadu na argumenty druhej strany. Podiskutovali, ale stanovisko zmenil sotvakto.

Postaviť! Nepostaviť!

Významných oponentov našiel Kaplického návrh v českom prezidentovi Václavovi Klausovi, ktorý vyhlásil, že stavbe zabráni vlastným telom, ale aj v človeku „od fachu“, riaditeľovi Národnej galérie Milanovi Kňížákovi, ktorému by možno ani samotný „Blob“ neprekážal, ak by neohrozoval panorámu Prahy.

Vehementne proti je aj programový znalec odpovedí D-FENS (jeho postoj sa už na T-Statione objavil v rámci liniek kolegu Pišťanka), ktorý ma vždy – ako zmrda alebo vohnouta, presne sa v tých jeho kategóriách neorientujem – spoľahlivo pobaví. Vážne, občas sa mi zdalo, že v D-FENSovi počujem nekompromisný hlas rozumu v našej šialenej prítomnosti. Odpoveď ponúkol aj teraz, najpresnejšiu možnú, obsiahnutú v niekoľkonásobne zvýraznenom konštatovaní, že Kaplického pľuvanec sa mu „nelíbí“, „nelíbí“, „nelíbí“!

Sme tam zase, na vratkej pôde personálneho vkusu, nevypovedajúcom nič o samotnom predmetnom artefakte, ale len o vzťahu, ktorý si k nemu vytvoril pozorujúci, divák, recipient, užívateľ.

Problém teda nie je v Kaplického návrhu, ale len v tom, že sa niektorým ľuďom nepáči, medzi inými aj českému prezidentovi, D-FENSovi, pánovi Kňížákovi a tak ďalej a tak ďalej. Lenže ono je to jedno, rovnako, ako je jedno, či sa návrh ľuďom páči. Odhliadnuc od faktu, že nevyhnutnou funkciou architektúry nemusí byť „páčenie sa“, diskusia o Kaplického návrhu sa zvrhla do vymieňania argumentov rozmanitej podoby, všetkých však poznačených osobným vkusovým stanoviskom, prítomným nad/pred argumentmi. Tie už ho len majú podporiť.

Ak začneme diskutovať o akomkoľvek estetickom artefakte, nedajbože umeleckom diele, prvé, čo chtiac-nechtiac urobíme, je, že si ho niekam zaradíme. Spontánne, vedome, alebo nevedome, ale urobíme to. Na jednu alebo druhú stranu, k veciam, čo sa nám páčia, alebo k veciam, čo nie. Najvýraznejšie je to v prípadoch, keď onen artefakt disponuje akoukoľvek kvalitou, pokojne aj umelo zvýraznenou, alebo priamo vymyslenou, nútiacou nás zaujať k nej postoj.

Filmy, knižky, hudba, maľby, sochy, divadelné hry, opera, televízne šou, budovy, čokoľvek, čo nás má zasiahnuť aj inak než len pragmaticky, čokoľvek vyprodukované, vytvorené preto, aby to bolo vnímané aj cez iný ako len cez praktický rozmer. Páčia sa nám, alebo nie, a nič to nepovie o nich samých.

Vziať Beethovenovu Deviatu symfóniu a začať o nej mudrovať ako o hudobnom paškvile narcistického mizantropa pôsobí nepatrične, jej kvalitu preveril čas. Vziať Sixtínsku kaplnku a urobiť s ňou to isté je rovnaká hlúposť. A predsa, ak by také čosi niekto urobil a strážcovia tradície by ho neprestali brať vážne prv, ako dopovie prvú vetu, prišla by na pretras jeho kompetencia na podobné vyjadrenia. Ak ňou disponuje, začne to byť zaujímavé. Alebo nie?

Áno, lebo aj o umení by mali rozhodovať kompetentní, informovaní, premýšľajúci, s náležitým vzdelaním, jednoducho ľudia, čo na to majú fortieľ a dobrý vkus.

Nie, lebo dnes má kompetenciu vynášať podobné súdy o umení, a vôbec o všetkom, čo nás má inšpirovať, ktokoľvek predmetným artefaktom zasiahnutý, inšpirovaný. A úplne legitímne súdy, legitimuje nás náš vkus.

Dopadá to tak, že sa motáme medzi páči a nepáči. Lenže to nám musí stačiť, lebo žiadneho spoločného dobrého vkusu už niet. Konečne!

Čo majú spoločné filmy Titanic a Tanečnica v tme okrem toho, že sú to filmy?

No? Ja neviem, preto sa pýtam.

Môžem ja?

Ideš.

Titanic je gýč, sladká hollywoodska blbosť, vykalkulovaná na efekt. Tanečnica v tme je nesmierne sugestívny a silný príbeh o tragike ľudského života.

Irelevantné. Na úrovni remeselnej zručnosti, techné, tie filmy predstavujú rovnakú kvalitu. Nie je v nich v záberoch vidieť mikrofón, ak to nie je súčasťou autorského zámeru, jednotlivé scény sú pospájané v súlade s kauzalitou a pravidlami filmového strihu a tak ďalej.

Ostatok je vec vkusu, ktorý o kvalite samotných filmov nehovorí nič. Len sa nám jeden páči a druhý nepáči, alebo naopak, alebo sa nám páčia oba. Pravidlá na to, čo sa nám má páčiť a čo nie, si stanovujeme sami, nie sú obsiahnuté kdesi vonku, v posväcujúcej príručke. Každý divák je svojho šťastia tvorcom a už neplatí ani to, že o kvalite filmov by dokázali zasvätene rozhodnúť ľudia, ktorí na to majú praktické alebo teoretické kompetencie.   

Ak poviem, že Shakespearove divadelné hry sú nahovno, lebo ten diletant v nich miesi komické s tragickým, neštíti sa hrubého, či priamo vulgárneho jazyka a nedodržiava aristotelovskú jednotu deja, miesta a času, budem za blbca, lebo Shakespeare je klasika a borec, čo písal univerzálne silné príbehy. Áno? Áno, ale len preto, že dnes je moje stanovisko rovnako relevantné ako stanovisko človeka, ktorý ani toho Shakespeara nemusí poznať, len čosi od neho videl a iné pravidlá neplatia.

Len tradícia, ktorá toho Shakespeara nakoniec posvätí. Ale to neznamená, že nebol diletant.

Dobre, čo sa však stane, ak sa naveziem do niekoho, koho ešte tradícia neposvätila? Povezme do Matkina, nech ostaneme na domácom pieskovisku? Literárne v poriadku (čo to znamená?) a ďalej? Ďalej len vkus, môj, iné pravidlo nie je. Môžete nesúhlasiť, ale len preto, že máme iný vkus. A podľa toho môjho môže byť Matkin bravúrny, ale Shakespeare diletant.

Ak s takýmto stanoviskom (Shakespeare – diletant) prišiel v osemnástom storočí Voltaire, jeho estetický súd sa opieral o pravidlá jasne rozlišujúce, čo je a čo nie je dobrý vkus, respektíve o presvedčenie, že vkus nie je len o páči sa, nepáči sa, ale že je to subjektívna s

Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [16]