Cisárove nové šaty

Retro je vždy spoľahlivá téma. Ak sa k niečomu vraciame, zrkadlo času vykazuje jasné tendencie zamaskovať, zmierniť to nepríjemné, čo sa dialo, a okato vyfarbiť to normálne, aby sa nám to dnes, naprieč časom, zdalo vlastne fajn.

Nepoznám síce čísla sledovanosti, ale socrealistická šou Hit storočia, ktorou Jednotka piatok čo piatok kontaminuje televízne vysielanie, sa mi javí ako divácky mimoriadne úspešná. Áno, samozrejme, veď nemá byť prečo neúspešná, spomína sa v nej na piesne, čo všetci majú radi a spoločne s piesňami aj na tie časy. A takto, v televíznom vysielaní, vyzerajú fajn, aj tie časy, aj tie piesne.

Okrem všetkého pekného, čo zrejme Hit storočia v divákoch evokuje, ilustruje táto šou aj fakt, že niektoré veci sa naozaj diali inak, ako si ich pamätáme.

Veľký sen mora na to síce nedoplatil, hoci pieseň vyletela hore, až keď národ zistil, že ide o Mená lodí stratených, ale Sklíčka, respektíve Sklíčka dotykov to odniesli aj za ňu. Príliš neskoro vyšlo najavo, že Sklíčka sa vlastne volajú Ty, ja a môj brat a dopadlo to podľa toho. Lebo na brata si pamätá sotvakto, na Sklíčka každý.

Ale iné ma na Hite storočia fascinuje, iné mi prekáža. Čo? Skutočnosť, že hľadajúc Hit storočia je národ vystavený útoku sterilných coververzií pôvodných piesní v podaní zástupov interpretov, o ktorých som ani netušil, že nimi naša domovina disponuje.

Originál sa hľadá cez svoju vlastnú repliku, v zvrátenom predpoklade, že aby ešte dnes dokázal zaujať, musí znieť novo. Ale možno je to v konečnom dôsledku dobre, lebo cez nové šaty je jasne vidieť, že kráľ je nahý a že slovko hit po slovensky znamená odrhovačka.

Hľadajúc hit storočia hľadáme staré odrhovačky v novom šate, a keďže ten nový šat viac ukazuje, ako skrýva, aspoň je jasnejšie, aké zlé to vtedy u nás bolo.