Hovorca za mŕtveho

Na mimoriadne tenkom ľade sa bude korčuľovať, azda sa neprelomí. Floskula na začiatok:

Nazvime ho trebárs Juraj, Jurko, malé škaredé decko, navyše tučné, okuliarnaté, s mimoriadne nepríjemným hlasom. Takto spätne sa asi ten hlas javí ako jeden z najväčších problémov, dodnes má farbu, ktorá drása uši. Ktosi ako Owen Meany, len ešte viac out, mimo, bokom, nezaradený. Skôr pomalší, nedochádza mu viac vecí, a tie, ktoré mu dôjdu, zväčša mylne interpretuje. Kamarátov, ktorých si nevymyslí, nemá. Bavilo ho listovať si v knižkách, neskôr si ich aj čítať začal, rád sa hral s kozmickým legom, s kockami a s igráčikmi. S tými najradšej. A na pieskovisku s angličákmi, ale len v čase, keď tam neboli iné deti.

Začalo to skoro, paradoxne si prv buď myslel, že ho vlastne majú radi, alebo neprikladal svojmu miestu v kolektíve dôležité miesto, avšak kam až mu pamäť siaha, tam si ho vždy vyberali ako posledného. Nech sa hralo čokoľvek, vždy bol ten do počtu, ten, čo sa nejakej strane musí ujsť ako posledný. Inak by si ho nevybrali. Ak ich bol nepárny počet, sedel na lavičke. To bolo fajn. A keď chodili na vychádzky, dieťa, ktoré sa ho v dvojici muselo držať za ruku to malo za trest.

Ani v pionierskych táboroch to nebolo iné. Nerád tam chodil, lebo vedel, čo ho čaká. Zubná pasta za ušami bol najmenší problém, výprasky žihľavou a pľutie do jedla boli horšie a najhoršie boli asi rozdupané okuliare, lebo to ho potom tých zvyšných šesť dní bolela hlava.

V škole to bola viac menej rutina, občas nechutná, ale rutina. Bitka ho veľmi nebolela, lebo bol mäkučký od tuku, čo ho obaľoval. Polámané ceruzky a perá v peračníku, malinovka v taške, voda v topánkach, prezuvky hodené do záchoda a tak ďalej. Zvyčajný repertoár detských protivenstiev. Úplne najviac ho ponížilo, keď ho chalani na brannom pochodovom cvičení zhodili do jamy po vyvrátenom strome a potom do nej čúrali. Nebolo kam sa uhnúť, tak sa schúlil a dúfal, že umrie. To už bolo aj na zopár prizerajúcich sa veľa, ale ostatné deti sa dívali a smiali. Keď si to všimli súdružky učiteľky, bol síce koniec, aj z jamy ho vtiahli, len vynadať mu hádam nemuseli. Že sa mal brániť a mal kričať. To isto, aby mu našťali do úst, ha.

Vlastne, dopadlo to, akoby to bola jeho chyba, jeho vina, jeho problém. Mokrý od šťaniek a plaču, špinavý, smradľavý, neumrel.

Len raz sa zmohol na odvetu. Písalo sa čosi v škole a chlapec, čo sedel za ním, ho pichal do chrbta kružidlom. Tak v minútových intervaloch. Prestaň, au, au, au, prestaň. Vrtel sa na stoličke, snažil sa odhadnúť, kedy príde útok, uhýbal až tak, že chemikár Lagád ho trikrát napomenul. Jeho, že nech nevyrušuje. A pretiekol pohár, odtrhlo sa ucho z džbána, vzkypela žlč. Ten tučko zrúkol nepríjemným hlasom, vyskočil zo stoličky, vrhol sa wrestlingovým skokom cez lavicu na kružidlára, zvalil ho a začal ho zúrivo mlátiť päsťami do tváre. Amok!

Keby ma vtedy chemikár Lagád neodtrhol, tak toho vyjebaného chlapčiska zabijem.

Jasné, opäť načieram do bezodnej studnice spomienok, neviem, či sa toho zlozvyku niekedy zbavím, ale o čom písať, ak nie o vlastnom živote?

Na základnej škole ma dosť nepríjemne a dosť dlho šikanovali. Na prvom stupni menej, na druhom viac. Smrk, smrk? Asi nie, hoci, ako tak na to spomínam, nárok na sebaľútosť by som aj mohol mať. Od toho útoku bol pokoj, ale už len tak trištvrte roka. Bol som ôsmak.

Vlastne dodnes netuším, prečo som sa nebránil, prečo som nežaloval, prečo som s tým jednoducho čosi neskúšal urobiť. Neviem, keď si na to občas spomeniem, rád sa kochám myšlienkou, že asi preto, aby som mamine nepridával starosti. O šikane som dokonca nehovoril ani v detskej pedagogicko-psychologickej poradni, kam sme chodili kvôli mojim záchvatom plaču, úzkosti a sebapoškodzovania. Z „ítího“ mimozemšťana som to mal, príliš ma ten film vzal.

Keď teraz premýšľam nad tým, prečo to začalo, neviem na nič prísť. Vždy som bol viac-menej tiché decko, taký malý čudák, ale rodičia sa o mňa starali výborne. Nikdy som do školy nechodil špinavý, nesmrdel, nemal vši, ani veci lepšie, ako iné deti, ani horšie. Učil som sa síce dobre, ale nebol som taký ten triedny jednotkár, len „otloukánek“. Možno za to mohol fakt, že prvé dva roky na základnej škole som bol oslobodený od telesnej výchovy, lebo som mal podozrenie na pruh alebo také čosi, skrátka, nemohol som cvičiť, lebo by čosi kdesi mohlo prasknúť, či čo. Na telesnú výchovu som sa síce vždy do červených trenírok a bieleho tielka prezliekol, ale inak som ju trávil na lavičke, kam ma vždy hneď pri nástupe odporúčala súdružka učiteľka, ostentatívne pripomínajúc, že Malíček necvičí, tak si tamto sadne. A v tých deckách to čosi spustilo a oni mi to potom dávali vyžrať aj v časoch, keď som už cvičiť mohol a cvičieval. Áno, tá učiteľka za to môže.

Piča, mor na teba.

Už nebudem vulgárny, hoci, ak tak nad tým premýšľam, aj by som mohol. Verbálne násilie zamrzí, ale naozaj nebolí. Iné je tu ale meritom veci, registračným bodom na ceste k pointe.

Naozaj si myslím, že keby ma vtedy chemikár neodtrhol, to chlapčisko zabijem. V afekte síce, ale zabijem. A bol by z toho príbeh o chlapcovi, čo nepochopiteľne zavraždil spolužiaka. Asi by sa ma pýtali aj na moju verziu, ale to je viac-menej jedno. Ak by som mal vtedy pištoľ, strieľam, bez zaváhania, jedno koho trafím. Tie roky utrpenia museli ísť von a práve vtedy si našli cestu.

V správach by to vyzeralo tak, že ja som vinník. Na sklonku osemdesiatych rokov by síce asi z môjho útoku nikto neobvinil videohry, hoci už vtedy som mal doma z Tuzexu Sinclaira, na ktorom som sa hrával, ale aj tak. Ak by sa podobný príbeh stal dnes (a pokojne by sa mohol stať), šamani behaviorizmu by okamžite našli desiatky dôvodov, pre ktoré sa chlapča môže stať vrahom. Násilné hry, filmy v telke, hudba, čokoľvek, každopádne, asi by to nebol príbeh šikanovaného chlapca, ktorého spolužiaci dohnali k tomu najohavnejšiemu činu, ale príbeh mŕtveho chlapca, ktorého na druhú stranu poslal agresívny spolužiak. Ja by som bol ten zlý, okolo mňa by sa hľadali príčiny, nie na druhej strane, lebo tak to chodí.

Na detstvo nespomínam rád, bolo to najhoršie obdobie môjho života. Čo som si okrem rán na duši odniesol? Nemám rád ľudí ako druh, jednotlivci môžu byť fajn. Nemám rád deti, neznášam ich, nikto nedokáže byť taký krutý. Ak som väčšinu svojho života nechcel mať deti, tak možno aj preto, aby som neriskoval, že zažijú čosi podobné. Svojim spolužiakom nikdy neodpustím a ak dostanem šancu, pomstím sa. Nie cielene, nežijem pre pomstu, ale ak bude príležitosť, nezaváham. Ak by som, bude stačiť, aby som sa na chvíľu vrátil do tej jamy a bude vymaľované.

Jednému z čúrajúcich už som sa pomstil, počas výšky, v lete na brigáde. Osem rokov a on si ma ani nepamätal, ja jeho hej, a že ho vtedy vyhodili z práce a všetok jeho letný zárobok plus nejaká ďalšia hotovosť išli na škodu, ktorú spôsobil, bolo moje dielo. Výborne! Keď budem umierať, budem mať pred očami výraz jeho číreho zúfalstva, tam a vtedy, mám ho vyfotený v pamäti. Budem sa usmievať.

S iným z nich som sa stretol asi pred dvoma rokmi, náhodou, oslovil ma na ulici, či som to ja. Áno, bol som. Len sa tak pozrel a že mu je ľúto, po toľkých rokoch, o to viac, že sa vlastne len pridal, že nechcel a že je to jedna z mála vecí, na ktorú v živote nie je pyšný. Nie, neodpustím mu, ale ak by bola príležitosť, jemu sa nepomstím.

Život píše tie najväčšie gýče.

Navzdory príšerným zážitkom z detstva, nedopadol som zle. Naopak. Mám zo svojho života ten najlepší pocit. Ak bola tá skúsenosť na čosi dobrá, tak na to, že nás spoznám. Nás, outsiderov, deti, čo im iné deti robia zle, puberťákov, čo im robia zle iní puberťáci a dospelých, čo im robia zle iní dospelí. Jednoducho nás, čo n

Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [148]