Keď mlčať je naozaj zlato

Nie je presimpsonovované, len sa tak teraz veci dejú.

„A my prečo sme nemali článok o Simpsonovcoch?“ spýtala sa ma Elenka, keď na nich narazila v .týždni a dozvedela sa, že mali výročie.

„Lebo ho nemá kto napísať?“ kontroval som a myslel som to vážne. „No ty,“ povedala a bolo to celkom pragmatické, racionálne konštatovanie, ktorému som rozumel nielen na úplne najprvšej úrovni. A práve preto, že som rozumel, článok nenapíšem. Možno neskôr, k filmu, lebo taký veľký, aby som mlčal, ešte nie som. K veci.

Áno, že Simpsonovcov milujem, sa jednoducho vie. Teraz nechcem, aby to znelo tak, že ak ide o Simpsonovcov, som jednoducho NIEKTO, a nie nikto, ale ak to tak znie, nie je to na prekážku. Ale nie aby som si mastil ego, vznikajú tieto riadky, o Simpsonovcoch tu nebude už ani slovo. Aj tak sa za posledné mesiace o nich napísalo viac ako dosť.

Skôr som sa namotal na to, že ak niekto čomusi naozaj rozumie a má to rád, celkom prirodzene sa dostane do štádia, keď už mu stačí iba prijímať, nemusí dávať von. Nechce sa mu a ani to nepotrebuje. Nie preto, že slová už sú zbytočné, ale preto, že ak by chcel postihnúť esenciu, stálo by to príliš veľa slov, času, energie a vôle tých druhých. Vôle potenciálnych čitateľov. Preto veľkí spisovatelia jedného dňa jednoducho prestanú písať, preto hudobníci zmĺknu. Nie preto, že by v nich nebolo viac hudby, ale preto, že nemá cenu ju dávať von. 

Nech sa bavím s ktorýmkoľvek kolegom či priateľom, najvyčerpávajúcejšie a najnaozajstnejšie sú rozhovory, v ktorých sa bavíme o tom, čo máme radi. Samozrejme, nie na úrovni aha – to je super, ale tak, že aha – prečo to je super. Delíme sa o najvnútornejšie pocity, snažíme sa nielen, aby ten druhý racionálne porozumel, ale aj aby emocionálne pochopil, zvnútra, tak ako sa len dá, nie zvonka. Problém je, že o naozaj intímnu skúsenosť sa nedá podeliť. Dá sa opísať, ale to je tak všetko. A každý pokus tak veľmi vyčerpáva, hlavne ak sa dá snaha zmiesť zo stola celkom banálne, konštatovaním, že to a to je aj tak blbosť a nikto a nič nemá šancu presvedčiť ma o opaku.

Keď som začínal „učiť o umení“, respektíve „učiť o popkultúre“, mojou ambíciou bolo skúsiť odovzdať to, prečo popkultúru milujem. Chyba, tá najväčšia, seba som zbavil ideálov, študentov znechutil zápalom ambiciózneho blbca. Presviedčať tridsiatich „kafkovcov“, že Indiana Jones je rovnako veľký ako Romeo či Don Quijote, je zbytočné, ak to sami neuvidia.

Staršia a skúsenejšia kolegyňa ma varovala: „Ak to budeš robiť takto, vyhasneš. Neustále verbalizovanie a racionalizovanie vecí srdca z nich urobí veci rozumu a ty sám raz nebudeš vedieť povedať, prečo ich máš rád.“ A naozaj, jej sa to stalo, už nevie, prečo mala rada to, čo ju dnes živí.

Naozaj to funguje, s kýmkoľvek, kto sa nielen vyzná, ale to, v čom sa vyzná, má aj veľmi, až bytostne rád. Zenoví majstri veľa vody slovami nenamútia, ale ak by namútili, boli by ešte majstrami?

A preto tie najlepšie, najúplnejšie, najpravdivejšie, najskutočnejšie texty nikdy nevzniknú. Nemôžu, nik ich nepotrebuje.

Najviac treba načúvať mlčiacim.