Dúfam, že zo mňa nikto neprdí

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Pre mňa veľmi dôležitou udalosťou minulého týždňa bolo úmrtie spisovateľa a filozofa Egona Bondyho. Jeho filozofia je na moju jednoduchú hlavu trochu príliš odťažitá, ale páčia sa mi jeho prózy (najmä pikareskný román Cesta Českem našich otců, ktorý som čítal ešte v samizdate) a niektoré jeho básne. Veď som si aj kúpil jeho zobranú poéziu, ktorú vydalo v niekoľkých zväzkoch vydavateľstvo Pražská imaginace. Bohumil Hrabal z neho vo svojom Nežnom barbarovi (niekto to môže mať doma aj v inej verzii a pod iným názvom ako Kluby poesie) urobil figúrku a Jan Křesadlo vo svojom nedocenenom románe La Calle Neruda túto premenu žijúceho človeka na literárnu postavu dovŕšil. Nikdy som nepochopil, ako môže niekto, kto bol pôvodne doma na Nerudovej ulici, chrbtici romantickej pražskej štvrti Malá Strana, jednoducho odísť bývať do Bratislavy. Do iného človeka však nevidíme, Bondy pravdepodobne mal tiež svojich súkromných démonov, pred ktorými utekal. O Bondyho tragickej smrti (podľa všetkého zomrel na následky popálenín, ktoré si spôsobil zapálenou cigaretou v posteli) písali všetky slovenské i české periodiká, rôznym tónom, od oceňujúceho až po odsudzujúci.
O legendárnej osobnosti, akou Egon Bondy nesporne bol, sa asi ani nedá písať objektívne a nestranne. Tým skôr, ak to niekto vonkoncom nemá ako pracovný program. V živote som sa s ním nestretol, takže ako človeka ho nepoznám. Ako autor mi pripadal vtipný a výstižný. Pred pár rokmi som poprosil vtedy kolegu Hvoreckého, Bondyho osobného priateľa, či by mi nezabezpečil Majstrove autogramy do jeho kníh, ktoré mám. Tak som milého Hvoreckého nabalil plnou veľkou igelitkou Bondyho kníh a o pár týždňov sa mi zásielka vrátila. Knihy boli nielen podpísané, ale do každej bolo vpísané aj venovanie – a vždy iné. To ma vtedy veľmi potešilo, cítil som sa poctený. No tak tento človek už medzi nami nie je. Škoda.

Je pozoruhodné, akými čudnými cestami sa neraz človek dozvedá, čo si o ňom a o jeho názoroch myslia iní. Trebárs taký bloger menom Daniel Valent. Vo svojom článku Milovaný Ronnie polemizuje s autormi, ktorých podozrieva z fetišizovania niekdajšieho prezidenta USA Ronalda Reagana (a ja patrím medzi nich). Celkom sa mi tá jeho polemika páči. Veru nemusí byť každý amerikanofil ako ja.
Nemusí byť ani každý kresťanom, aby pripustil, že niečo zvláštne musí byť na relikvii nazvanej Turínske plátno. Môžeme si o tom prečítať tu.

Ako to bolo naozaj s Hitlerovým útokom na Sovietsky zväz? Možno sa raz dozvieme pravdu, dnes však okolo tých udalostí kolujú len fámy a dohady. Mám rád knihy ruského škandalistu známeho pod pseudonymom Viktor Suvorov a čítal som aj tie dve, v ktorých sa zaoberá hypotézou, že Hitler predbehol Stalina v prekvapivom útoku len o pár dní. Občas to zaváňa trochu prízemnejším Dänikenom, ale práve to mám rád. Dokáže ma nadchnúť aj očividný výmysel – ak je dobre vymyslený. Preto tak zbožňujem Františka Gyárfáša a jeho geniálne mystifikácie, ktoré však tento lenivý človek odmieta písať častejšie. Veď aj tá jeho kniha Tichí spoločníci je jedna obrovská mystifikácia. Dokonca taká, že som jej i ja sám naletel: do polovice som ten román čítal ako literatúru faktu o histórii počítačových vírusov! O to väčší bol môj pôžitok zo zistenia, ako som naletel. Také čosi sa mi s umeleckým artefaktom stalo ešte asi len dvakrát v živote (že som niečo spočiatku považoval za čosi celkom iné). Raz s filmom Malé vraždy režiséra Alana Arkina, keď som až po takej štvrťhodine pochopil, že ide o absurdnú kafkovskú metaforu a nie o realistický film, a druhý raz s románom Zaslepenie od Eliasa Canettiho, ktorý som tiež na prvých stranách považoval za tradičný príbeh, a ako postupne v deji pribúdali absurdnosti, správal som sa ako žaba v pomaly zohrievanej vode, takže to, že mám do činenia s absurdným dielkom, mi ťuklo až po dákych desiatich stranách. Ale čo, tu si prečítajme zaručene nemystifikačný rozhovor s Františkom Gyárfášom. A tu na T-Statione si prečítajte úryvky z knihy Tichí spoločníci (1, 2).

Iným majstrom mystifikácie je Miro Polakovič, ktorý sa z filmára a fotografa stal mäsiarom a údenárom – akurát vegetariánskym. Vegetariánska zabíjačka, to je skvelý nápad (aj keď nie úplne pôvodný) a tak z kamarátskej recesie časom vznikol seriózny podnik. Osobne mi ako vegetariánovi (teraz zasa chvíľku budem takto) žalúdok vôbec nepiští za nejakými napodobeninami mäsových výrobkov vo vegetariánskej úprave. Nepotrebujem sóju, ktorá sa bude tváriť ako klobása. Stačí mi sója, ktorá sa nijako netvári, ktorá je tým, čím je. Aj ja sa tak usilujem existovať, len dúfam, že zo mňa nikto neprdí. Ináč, želám pánovi veľkoúdenárovi veľa úspechu.

A poznáte tento? Zlatokopa zasype v bani a keď ho kolegovia vytiahnu spod závalu, všetci mu blahoželajú, že prežil. „Akurát prídeš o nohu,“ povie mu jeden, „ale čo to je proti tomu, že si pokojne mohol byť aj mŕtvy?“
Lenže zlatokop je z toho zúfalý.
„Tak to je môj koniec!“ zvolá. „Kto už len bude mať záujem o jednonohého zlatokopa?“
„Ja,“ ozve sa Paul McCartney.

Nevera láka veľa vydatých žien a ženatých mužov. Vyskúšať si, ako budem kompatibilný(á) aj s iným pohlavným orgánom, nielen tým, na ktorý som bežne zvyknutý(á) v rámci manželstva či dlhodobého vzťahu, toto lákadlo je už dlhší čas predmetom vážnych vedeckých výskumov. 

A to isté sa týka aj vplyvu zvukového smogu na náš sluch.