Definitívne riešenie problému s priateľmi, čo meškajú

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Po prvý raz v dejinách európskej civilizácie súd v Nemecku nerozhodol podľa nemeckého, ale podľa mohamedánskeho práva. Korán totiž – na rozdiel od našich štandardných zvyklostí – dovoľuje, aby manžel tĺkol svoju manželku. A to aj vtedy, ak manželský pár žije v Nemecku a žena má nemecké občianstvo. Takto sa dá v stručnosti interpretovať rozhodnutie nemeckej sudkyne, ktorá v januári zamietla žiadosť Maročanky s nemeckým občianstvom o zrýchlené rozvodové konanie. Mimochodom, označenie „Maročanka s nemeckým občianstvom“ mi pripadá pravdivejšie ako často používaný pojem „Nemka marockého pôvodu“. Bez ohľadu na to je celkom zábavné, že nemecký súd dal prednosť koránu pred nemeckými zákonmi, a predpokladám, že toto je okamih, ktorý je pre nemeckých mohamedánov veľmi významný.
Priaznivcov multi-kulti ešte poteším dojímavými palestínskymi scénkami a elegantným oblúkom sa vrátim do našej civilizácie.

Skupinu Olympic netreba azda nikomu predstavovať, pre tých, čo podobne ako ja vyrastali v 60. a 70. rokoch, nebude iste tajomstvom, že druhým bubeníkom skupiny (po Františkovi R. Čechovi a pred Petrom Hejdukom a Milanom Peroutkom) bol Jan Antonín Pacák. Ten začiatkom 70. rokov (po albume Jedeme, jedeme) zo skupiny odišiel, aby sa mohol lepšie venovať svojmu občianskemu povolaniu výtvarníka. Stal sa jedným z najvýraznejších českých maliarov, grafikov a ilustrátorov a s Olympicom si občas zahral pri všelijakých jubilejných vystúpeniach. Pred pár dňami podľahol ťažkej chorobe. Je to štvrtý bývalý člen Olympicu, ktorý už nie je medzi nami (po spevákovi Mikym Volkovi, klávesistovi Miroslavovi Berkovi a bubeníkovi Petrovi Hejdukovi). Minulý týždeň sa s ním v pražskom krematóriu v Strašniciach konala rozlúčka.

Možno je trúfalé a cynické hovoriť o tom, ale v niektorých situáciách býva smrť vyslobodením z nekončiaceho utrpenia. Množia sa hlasy zástancov eutanázie. Najnovšie sa v médiách objavil prípad zo Španielska.

So šéfredaktorkou tohto magazínu, Elenou Akácsovou, mám jednu obľúbenú diskusnú tému, a to je časový manažment. Azda nebudem voči Elenke indiskrétny, ak prezradím, že sa neustále borí s tým, že jej priatelia si nevážia jej čas a dostavujú sa na stretnutia notoricky neskoro. Prečo jej to prekáža? To je podobné, ako keby sa nejaká baba sťažovala, že všetci partneri, ktorých mala, ju tĺkli: človeku tu potom napadá otázka, či náhodou nie je chyba už v samotnom výbere partnerov. Ľudia sú predsa takí, akými sa obklopíme, to povedal už klasik Ondřejíček. Elena si svojich priateľov tiež vybrala a vyberá na základe nejakých morálno-vôľových vlastností, ktoré jej na nich vyhovujú, no a súčasťou toho celého balíka je aj to, že si nevážia jej čas. To je vlastne akýsi vedľajší efekt tých vlastností, ktoré sa Elenke na nich páčia. Jediné riešenie: všetkých priateľov postupne odkrágľovať a odsťahovať sa na opustený ostrov. Kto ovláda čas toho druhého, drží ho v hrsti.

Všimnite si, ako veľmi si vážia svoj čas – neraz aj na úkor nás ostatných – ľudia, ktorí sú momentálne vo vedení tohto štátu. Pochádzajú z rôznych pochybných kruhov a už z toho vyplýva ich prirodzený sklon porušovať a obchádzať vlastné zákony a predpisy, ktoré by mali dodržiavať, ba priam reprezentovať. Opäť sa dostávame napríklad k toľko medializovanému cestnému pirátstvu súčasných štátnych úradníkov, týchto malých a jednoduchých ľudkov, ktorých mohutná vlna celonárodnej tuposti povýšila priam do stavu šľachtického (aspoň oni sa tak vnímajú a cítia – ako nejaká stredoveká vrchnosť).

Nemám deti, takže jediný styk so školou a učiteľmi som zažil ako žiak (a nemám na našu vidiecku „zédeešku“ veru zlé spomienky), ale občas si niečo o škole a výchove rád prečítam a často ma zarazí, akými hlúposťami deti v školách zamestnávajú podľa toho, aké aktivistické skupiny sú práve v móde. Je fakt, že môcť si na prírodovednom krúžku pohladkať ježka by mi pripadalo zaujímavejšie ako nejaký dementný futbalový krúžok vedený nejakým dementným futbalistom, ale výučba cudzích jazykov je podľa mňa dôležitejšia ako zber hračiek pre deti utečencov.

Milujem Haškovho Švejka ako literatúru (aj keď Haška samotného považujem za morálneho mrzáka), ale vždy som cítil, že na pohľade na Čechov ako švejkovský národ je niečo nespravodlivé. Ako to vlastne bolo s českými vojakmi v rakúsko-uhorskej armáde? Naozaj utekali Česi z boja a húfne sa vzdávali? Skutočnosť je iná. Prvýkrát som sa stretol s opačnými skutočnosťami v knihe Žraloci Jeho Veličenstva (o českých námorníkoch na c. a k. lodiach počas prvej svetovej vojny) a pre niekoho možno prekvapivé skutočnosti sa dajú nájsť aj tu.

Vzrušuje ma všetko tajomné a záhadné, takže ma zaujal aj objav záhadného šesťuholníka na povrchu Saturnu. Čo to je, preboha? Že by obrovská matica, pomocou ktorej je Saturn zoskrutkovaný?
Možno nebude dlho trvať a zistíme, čo to je. A o pár desaťročí to možno niekto uvidí aj na vlastné oči. Iste bude musieť byť na to riadne vystrojený. Čo myslíte, koľko stojí taký kozmický skafander?

A na záver čosi pre pánov: ako zistíme, že nejaká dáma má silikónové poprsie? Otázka však stojí aj inak: Čo je nás vôbec do toho?