Videli ste už niekto tento rok včely?

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Začala sa jar, opäť je dôvod tešiť sa na každý deň. V našej záhrade stále niečo kvitne, teraz odkvitli také pichľavé ozdobné kríky s takými žltými, omamne voňajúcimi kvietkami, štafetu prevzali orgovány a čosi sa chystá kvitnúť aj v ovocnom sade. Niečo sa mi stále nezdalo, ale potom som pochopil: chýbajú včely. V minulých rokoch sa bez ich veselého sýteho bzučania nezaobišla žiadna jar, teraz som bol prekvapený z toho, že na tých spomínaných žltých kvietkoch sa pásli samé čmeliaky. Nič to, aj čmeliak je fajn, ale tá absencia včiel ma dosť znepokojila. A teraz som si prečítal článok, podľa ktorého nemusí ísť len o môj subjektívny pocit. Prosím vás, ak niekto o tom viete čosi viac, podeľte sa o svoje vedomosti tu v diskusnom fóre. Videli ste niekto už tento rok včely? Myslím masovo, tak ako kedysi?

Režisér Danny Boyle (Plytký hrob, Trainspotting, Pláž) nakrútil nový film Sunshine, veľmi zaujímavé až strhujúce sci-fi s prvkami thrilleru. Ak vás tá téma zaujíma a nestačila vám recenzia Jura Malíčka tu na T-Statione, tu si môžete prečítať ďalšiu recenziu. Každý sci-fi film opisujúci nejaké vedecko-technologické fičúrie z budúcnosti sa nevyhnutne stáva terčom technikov, ktorí tam nachádzajú rôzne lapsusy či prechmaty (podobne ako každý historický film vyvolá podobné reakcie historikov). Ako z toho vychádza Sunshine? Tu je článok o problematických miestach tohto filmu, ktorý je na najlepšej ceste stať sa podobnou legendou a kultovkou ako Votrelec, 2001: Vesmírna odysea či Solaris (Tarkovského).

Ak sa človek zahĺbi do dejín letov do vesmíru, pochopí, že prozaická skutočnosť dakedy svojou dobrodružnosťou vysoko prevýši aj to najvymyslenejšie sci-fi. Minule sme sa zaoberali smrťou prvého kozmonauta na svete, Jurija Gagarina. Tu som objavil zaujímavý článok o ňom a o začiatkoch sovietskej kozmonautiky.
Gagarin bol aj pri zrode sovietskeho lunárneho programu. Let kozmickej lode Sojuz 1 sa však skončil katastrofou, pri ktorej zahynul kozmonaut Vladimir Komarov. Ako sa dočítame, Komarovova smrť bola v konečnom dôsledku aj začiatkom Gagarinovho konca.

Egon Bondy je už na pravde božej niekoľko týždňov, ale až teraz som našiel na nete jeho stručný a pritom pomerne vyčerpávajúci životopis. Tak si myslím, že nezaškodí pripomenúť, koniec koncov, nebola to taká bezvýznamná postavička.
A našiel som aj posledný rozhovor s Bondym. Veľmi zaujímavý.

Kto je milovníkom francúzskej, talianskej, švédskej či japonskej kinematografie 60. až 80. rokov, so všetkými tými slávnymi menami režisérov, ten iste dôverne pozná spoločnosť Levné knihy (na Slovensku pod názvom Lacné knihy), ktorá tieto filmy vydáva na DVD. Od Antonioniho, cez Bergmana, Felliniho, Kurosawu, Risiho či Scolu, až po Truffauta. Tu je rozhovor s Janom Maivaldom, riaditeľom spoločnosti Levné knihy.

A keď už sme pri rozhovoroch, tu je jeden s Milanom Knížákom, českým výtvarníkom a riaditeľom českej Národnej galérie. Mne sa páči Knížákova priamosť a úprimnosť, ktorá však možno vyviera z jeho samoľúbosti a arogancie. Nepoznám ho osobne, ale tak ho opisujú ľudia, čo s ním prišli bezprostredne do styku. No a čo? Mne sa páči, že má jednu nádhernú záľubu, ktorá mi imponuje – zbiera staré bábky a bábkové divadlá.

To Martin Huba je trochu iný formát, veľmi sebavedomý, ale pritom v podstate skromný človek bez náznakov samoľúbosti. A veľký herec, čo je paradoxné, lebo keď bol ešte mladý, bol dosť hrozný. Videl som ho ešte ako mladého herca vo Waltariho hre Bosorka sa vracia (1971) a celé jeho herectvo spočívalo v strašidelnom gúľaní očami. Možno ho to vtedy ešte tak nebavilo, ktovie? Možno ho to chytilo až neskôr. No a vidíte, dnes je to jeden z najväčších slovenských hercov, ak nie vôbec najväčší. A z jeho početných rozhovorov vyplýva, že to má v hlave veľmi dobre a pritom neštandardne usporiadané. Prečítajte si jeden z tých novších.

Kto pozná moje články, pre toho nie je žiadne tajomstvo, že pohŕdam politikmi a politikou ako takou. Možno som s tým už trochu monotónny. Som skalopevne presvedčený, že ľudia politikov ani politiku nepotrebujú. Potešilo ma, že s takýmto názorom nie som sám, aj keď citovaný článok sa zaoberá českými reáliami.

Sentiment za rokmi detstva a mladosti sa zdá byť permanentným vedľajším efektom starnutia. Muži v strednom veku robia všelijaké hlúposti. Niektorí začnú zbierať angličáky, iní sa dajú na železničné modelárstvo, ďalší začnú naháňať školáčky. A skoro všetci spomínajú na svoje detstvo. Detailne. Nepamätajú sa, s kým boli včera, ale presne si pamätajú, ako vyzeral obal ich obľúbeného taveného syra. Rád také nostalgické texty píšem, ale ich aj rád čítam. Jeden taký, o melte svojho detstva, napísal Tomáš Baldýnský.

Už s niekoľkými ľuďmi som riešil otázku, ako je možné, že kedysi všetko chutilo lepšie, intenzívnejšie. Prisudzoval som to svojej pokročilej stareckej otupenosti zmyslov, ale nedávno som objavil článok, v ktorom sa vedecky zdôvodňuje, prečo potraviny nemajú takú intenzívnu chuť ako trebárs pred 40 rokmi. Chyba teda nie je v mojom prijímači.

Podľa najnovších vedeckých výskumov boli pravekí lovci mamutov čiernej či prinajmenšom tmavej pleti. Zaujímavá predstava, keby žil nebožtík Zdeněk Burian, musel by premaľúvať svoje slávne maľby a ilustrácie.

No a na záver dobrá správa. Prinajmenšom pre niekoho. Česko vydá do USA „Švéda“ podozrivého z terorizmu. Nemusím zdôrazňovať, o akého „Švéda“ ide. Už aby bol u Američanov. V Guantanáme sa oňho dobre postarajú, budú sa mu iste venovať intenzívne a veľmi dôsledne.