Už ani na Britov sa veľmi nedá spoľahnúť

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Dnes toho veľa nie je, boli sviatky, pracovný týždeň bol krátky a tak som nemal veľa času browsovať po internete.
Nesmierne ma zaujal rozhovor s arcibiskupom a primasom českým, kardinálom Vlkom. Časopis Instinkt ho oň požiadal pri príležitosti 75. narodenín a kardinál sa v ňom otvoril a úprimne rozvravel o svojom pestrom a pútavom živote. Je zvláštne, že celá jeho životná cesta poctivého a čestného človeka je vernou ilustráciou neľahkej histórie našej, kedysi ešte spoločnej vlasti.

Ako som už písal nedávno, pražská katedrála sv. Víta prešla opäť z rúk cirkvi do rúk českého štátu. Ako sa to týka nás, prípadných návštevníkov českej metropoly? Vstup do chrámu je opäť bezplatný.

Niekto je na skvosty gotického staviteľstva, iného zasa viac zaujímajú skvosty kuchárskeho a cukrárskeho umenia. U mňa je to v Prahe tak pol na pol. Som schopný obdivovať starú aj novú architektúru, no nedám si ujsť ani jednoduchú a pritom výbornú českú kuchyňu. Minule som videl v Malostranskej kaviarni (presnejšie v tom čudnom podniku, na ktorý sa toto moje kedysi obľúbené miesto oddychu po prechádzkach po Prahe zmenilo) Sacherovu tortu. Spýtal som sa, či ju majú priamo z Viedne, no hrdo mi odvetili, že nie, že si ju pečú sami. Tak sme ochutnali. Bola naozaj skvelá, ale pravá sacherovka to asi nebola, pretože tá sa údajne pripravuje iba vo Viedni. Aby som bol presnejší, dokonca na dvoch miestach. No a do tretice u nás v Devínskej Novej Vsi. Aj moja rodina je nositeľom toho tajomstva, ale nikomu to nehovorte, lebo na mňa niekoho z Viedne pošlú. Tak upečte, zjedzte a mlčte.
Mimochodom, aj Peter Uličný kedysi o Sacherovej torte napísal článok.

Je veľa vecí, ktoré človek ochutná a pripomenú sa mu skvelé staré časy, keď aj tráva bola zelenšia a voda čistejšia. Žiaľ, párky medzi ne nepatria. To, čo sa dnes nazýva párkami, veru má len málo spoločné s párkami môjho detstva, ku ktorým stačil tmavý chlieb, horčica, chren a vychladené pivo a človek sa cítil ako v siedmom nebi. Veľmi výstižne o tom napísal Marián Pavel.

A to sme si do roku 1989 mysleli, že v kapitalizme majú všetky potraviny oveľa lepšie. A už sme zasa pri tej EÚ. Tu je skvostná analýza vzniku tohto konglomerátu.
Autor naráža na to, že dnes sa bežne prezentuje ako dôvod mieru v západnej Európe 50 rokov budovania EÚ. Túto oficiálnu verziu vyvracajú britskí autori Christoph Booker a Richard North v pozoruhodnej knihe Veľký podvod, ktorá nedávno vyšla v českom preklade pod titulom Skryté dejiny európskej integrácie. Booker a North, ktorí sa netaja svojím kritickým názorom na EÚ, prinášajú veľmi zaujímavé informácie o európskych otcoch zakladateľoch, ako aj o 50 rokoch zákulisných rokovaní a intríg, ktoré priviedli na svet Spoločnú poľnohospodársku politiku, euro či európsku ústavu. Zároveň polemizujú aj s autormi z radu euroskeptikov, ako je John Laughland, ktorí hľadajú skryté ideové inšpirácie EÚ priamo vo fašizme a citáty nacistických prominentov o vízii jednotnej Európy, nápadne podobné dnešnej „euroreči“, predkladajú ako corpus delicti. Podľa Bookera a Northa je to nezmysel: veľkoeurópska ideológia síce hrala v názoroch niektorých fašistov dôležitú rolu, ale myšlienkový zdroj dnešnej EÚ vytvárali ľudia, ktorí boli v totálnej opozícii voči fašizmu aj nacizmu. Kľúčom k pochopeniu tváre dnešnej EÚ je podľa nich napríklad postava Jeana Monneta, jedného z architektov európskej integrácie.
Z veľmi zaujímavého rozhovoru s Christophom Bookerom vyplýva, že ani na Britov sa veľmi nedá spoľahnúť, že by nás v nejakom priesere podržali.
Citát: Tí, ktorí túžili po integrácii, sa o ňu pokúsili zo zlého konca, navyše nepriznali, aký je ich skutočný cieľ. A teraz doplácajú na vlastné prehnané ambície a neúprimnosť. Toto signalizovali referendá vo Francúzsku a Holandsku. „Politická trieda“ sa desaťročia pokúšala ľudí balamutiť a ignorovať – a len čo mali ľudia šancu povedať k tomu svoje, vyjadrili sa takto: „Nevieme presne, prečo si to myslíme, ale jedno vieme určite: nič takéto už nechceme.“
Pritom Britom nemožno upierať odvahu. Najnovšie sa dokonca začali pohrávať so samovražednými útokmi. Kamikaze v RAF, to tu ešte nebolo.

O európskej či celosvetovej integrácii už v histórii ľudstva snívali všelijakí bludní duchovia, jeden z nich bol aj excentrik Ján Maliarik. Oslavný článok o tomto magorovi od akéhosi Juraja Jordána Dovalu vyšiel v Literárnych novinách podľa mňa len preto, lebo Česi nemajú pre tú kultúrnu bariéru absolútne prehľad o tom, čo je normálny článok slovenského publicistu, a čo je zosmolený paskvil nejakého insitného grafomana ako tento Jordán, alebo napríklad aj Peter Pišťanek.

A viete čo, vykašlite sa na nejaké hlúpe články, vonku svieti slnko, cez víkend sa má otepliť, vyrazte si niekam von za sexom pod holým nebom! Deku, piknikový kôš, fľašu červeného vína a balíček papierových kuchynských utierok so sebou. Mravce, myslím, ešte spia, nebudú otravovať.