Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.
Musíte mi prepáčiť, že som tak pozadu, ale táto rubrika naozaj nie sú žiadne Aktuality alebo niečo podobné. Navyše sa neusilujem o nejaké spravodajstvo, skôr mi ide o nadčasové témy. Stane sa však, že sa čosi prihodí, na čo musí zareagovať aj človek taký nezávislý na denných aktualitách.
Napríklad zomrel Jiří Rulf. Viem, väčšine z vás to meno nič nepovie. Bol to český básnik, ale ja som ho ako básnika nepoznal (poézia ide tak trochu mimo mňa, azda s výnimkou Krchovského, Ondruša, Křesadla či Majakovského). Skôr ako veľmi dobrého fejtonistu, glosátora a kultúrneho redaktora môjho najobľúbenejšieho papierového časopisu. Už na jeho fotografiách v Reflexe som si všimol, že je z roka na rok chudší, ale nepripisoval som to ničomu zlému, povedal som si, že sa jednoducho rozhodol zhodiť zopár kíl, a že veru ani mne by nezaškodilo. No, nebolo to tak. Minulý týždeň Jiří Rulf podľahol ťažkej chorobe.
Predsa len som mal nejaké zvláštne tušenie, a to po prečítaní Rulfovho fejtónu v Reflexe, jedného z jeho posledných, ak nie úplne posledného. Vlastne to nie je len taký obyčajný fejtón, je to krásna poviedka o čomsi, čo som doteraz považoval za nevyjadriteľné slovami. Keď som si ju prečítal, mal som pocit, že Rulf nahliadol kamsi, kam človek bežne nemá možnosť nahliadnuť. Asi už bol zbalený a pripravený na cestu.
Občas sa stane, že niekto zomrie, človek si to prečíta v novinách a je prekvapený. Nie preto, že dotyčný zomrel, ale preto, že dotyčný ešte žil. Nič v zlom, ale takýto pocit som mal, keď minulý týždeň zomrel americký spisovateľ Kurt Vonnegut. Myslel som si, že je mŕtvy už dávnejšie. Je to zvláštne: mám od tohto autora niekoľko kníh, konkrétne Bitúnok č. 5, Galapágy a Ostré očko, veľmi sa mi páčia a každú som prečítal niekoľkokrát, ale predsa len by mi nikdy nezišlo na um uvádzať ho medzi svojimi obľúbenými autormi. Možno by sa nedostal ani len do prvej dvadsiatky. A pritom to bol skvelý autor, ktorý mal všetko, čo od dobrého autora očakávam – pokiaľ to môžem posúdiť z prekladov; v origináli som Vonneguta nikdy nečítal.
Keď som bol mladší, špekulovalo sa všelijako o Jurijovi Gagarinovi. O jeho smrti sa rozprávali fámy, že nezahynul v lietadle, ale v kozmickej lodi a že Sovieti to z propagandistických dôvodov utajili. Neskôr sa začal spochybňovať aj jeho let do vesmíru, tú bestsellerovú knihu Gagarin – kozmická lož, ktorú napísal maďarský autor István Nemere, mám dodnes. Ako vlastne zomrel Gagarin?
Dnes sa nám to stále nejako krúti okolo smrti. No, nič to.
V USA majú ďalší školský masaker, bohvie koľký. Tentoraz však najväčší, vyše tridsať obetí. Vrahom je ich spolužiak, akýsi Kórejec, pomerne zvláštny chlapík. Vlastne blázon. Tu je článok, v ktorom jeho autor hľadá a nachádza paralelu medzi týmto masovým vrahom a ľavičiarmi. Bum! Bum!
Na Slovensku sa nedávno narodili neobvykle znetvorené deti, siamské dvojčatá. Ich prípad vyvolal v tlači a na internete búrlivú debatu. „Mali sa tieto deti narodiť?“ pýtajú sa zástancovia racionálneho prístupu k životu. Na diskusnom fóre sa vyskytujú takéto názory: „... ak sa nenaučíme, že genetický odpad má skončiť v smetnom koši, tak budúce generácie na to doplatia, či už tým, že budú retardovaní, alebo tým, že na tých retardov bude treba robiť. Jediné východisko je, že všetci, u ktorých bude zistené poškodenie plodu, musia podpísať prehlásenie, že všetky náklady spojené s liečbou dementov po narodení bude znášať jeho rodič, a aj prípadná starostlivosť bude len v rámci bežného štandardu, asi tak, ako u zdravých. Ostatok na náklady rodičov, lebo ozaj sa stáva módou mať doma debila a predvádzať sa pred kamerami a susedmi, aby niekto niečo pre nich poslal...“
Niečo pravdy na tom nesporne je, avšak na život a svet okolo nás sa nedá pozerať len čisto racionálne a z pohľadu ekonómie, eugeniky und auch národného socializmu, jawohl, meine Damen und Herren. Sú tu aj iné názory v tejto polemike, možno ďalej od mozgu, no zato bližšie k srdcu. Jasno v tom, či sa majú rodiť postihnuté deti, má, zdá sa, tento autor.
No a tu je niečo pre zástancov potratov.
Europaraziti z Bruselu opäť vymysleli niečo úžasné, a to slovník, pomocou ktorého sa dá konverzovať s teroristami.
Citujem z článku: „Představy odpovědných činitelů z Bruselu o taktice a ohleduplnosti ve mně vyvolávají vzpomínky na mládí. V šedesátých letech minulého století byli intelektuálové na západě posedlí myšlenkou „dialogu s marxismem“, rozuměj se stalinismem. Taky si všimli, že za železnou oponou existují stalinisté umírnění, snažící se omezit militantní radikály, a chtěli je podpořit. Čeho si nevšimli, bylo to, že tam existují taky takoví, co stalinisty a marxisty vůbec nejsou. Je to pochopitelné: když přijedete do exotické země, nezaujmou vás tolik ti, co chodí po dvou a mluví. Daleko větší atrakcí jsou ti, co jsou chlupatí od hlavy k patě, lezou po stromech a koušou, a přesto mluví.“ Ako prekrásne povedané!
Smrť a láska, to vraj k sebe nerozlučne patrí. Blíži sa leto, s letom pribudnú hudobné festivaly, alebo hoci len dedinské tanečné zábavy a diskotéky. Ako vo filme Indiánske leto. Mladí muži sa iste budú usilovať uloviť nejakú korisť. Na internete som objavil skvelú rukoväť, ako pri tom postupovať. Prosím, tu je sprievodca na všetko.
Spevák českej skupiny Kryštof Richard Krajčo sa už celkom vystrábil z rozvodu so speváčkou a modelkou Ivou Frühlingovou, dokonca si ulovil aj novú priateľku, takže sa očividne cíti dobre a nedepresívne. Vyšiel im nový album, nepočul som ho ešte, ale iste nebude zlý, mne sa skupina Kryštof páči, najmä Krajčove texty, je vidieť, že ten chlap vie, o čom spieva. Prečítal som si s ním rozhovor v Lidových novinách, až tak veľmi sa mi nepáčil. Ten chlap je podľa mňa ťažký narcis trpiaci pocitom zneuznania. Stále potrebuje niekomu, aj sám sebe, dačo dokazovať. Netuším prečo, keď sa mu naozaj podarilo čosi výnimočné, je skvelý spevák a skladateľ, aj výborný herec. Myslím, že dobrá hlbinná psychoterapia by mu rozhodne neublížila.
Folkový spevák Jaroslav Hutka sa tiež cíti zneuznaný, tiež si to predstavoval trochu ináč. No to je problém, keď si niečo nejako predstavujeme. To veľa radosti nezažijeme. Hutku i celý folk (také to prdlikanie na akustických gitarách pre dav bradatých vlasáčov v lenonkách a zelený
Peter Pišťanek viac od autora »
Vaše reakcie [36]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Dúfam, že zo mňa nikto neprdí
Videli ste už niekto tento rok včely?
Už ani na Britov sa veľmi nedá spoľahnúť
Volali ma Olovený kráľ
Definitívne riešenie problému s priateľmi, čo meškajú