Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Michaela Malíčková | 21.3.2007 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Dôležité je cikať postojačky

Blank

Keď sa Marianne Grabruckerová stala matkou malej Hanky, rozhodla sa vychovať z nej bytosť otvorenú, slobodnú, s mnohými možnosťami, rozhodla sa čo najmenej ju vystavovať tlaku rodových stereotypov. Tri roky sa snažila Hanke dennodenne ukazovať svet, ktorý by nerobil rozdiely medzi mužmi a ženami a všetko zapisovať do denníka. Do svojho projektu vstupovala s presvedčením, že ona sama je síce rodovo poznačená, ale zároveň predstavou typických rodových vlastností nezaťažená. Predpokladala, že dokáže dcére sprostredkovať svet, v ktorom ženy nemusia byť zákonite tie slabé, pripútané k sporáku, odkázané na muža, jeho spoločenské postavenie a finančné zázemie.

Grabruckerová je vo svojom pozorovaní nesmierne vnímavá, svedomitá a prísna. Sleduje svet okolo Hanky do najmenších detailov, a preto nachádza rodové stereotypy aj tam, kde ich ostatní prehliadajú. Je prekvapená, ako sa ona sama občas vzorovo rodovo konvenčne správa. Všetky opravy, či už v domácnosti alebo na aute, prenecháva manželovi a Hanke nezabudne oznámiť „ocko to opraví“. Hanka sa nevie dočkať, keď bude veľká a bude chlapec. Mamu vníma ako niekoho, kto nedorastie do veľkosti a dokonalosti ocka, mama je akýsi medzistupeň medzi dieťaťom a otcom, pretože patrí do detského sveta. Otec je vzácny a dôležitý. Nie je doma, pretože pracuje. Matkina práca doma je len taká maličká, nedôležitá.

„Ujo hovorí. Teta holá.“ To sú prvé opakujúce sa výpovede, pomocou ktorých Hanka charakterizuje svet mužov a žien okolo seba. Vidí titulky časopisov v stánkoch, billboardy s polonahými modelkami, tam dominujú ženy. Ide do kostola, pozerá s mamou talkshow, to je svet, v ktorom sú viditeľní muži. Teta holá. Ujo hovorí. Grabruckerová sa snaží Hankinu skúsenosť korigovať, upozorňuje dcéru na ženy v rôznych profesiách, učí ju v jazyku používať ženské tvary, oblieka ju čo najneutrálnejšie a chvíľkových známych neopravuje, keď Hanku považujú za chlapca a podporujú ju v tzv. chlapčenských aktivitách. Hanka sa rovnako rada ako s bábikou hrá na motorkára alebo opravára. Napriek všetkým matkiným snahám si Hanka ako dievča občas pripadá menej než Hanka ako chlapec.

Grabruckerová sa bez servítky venuje aj detskej sexualite. Polemizuje s Freudom a jeho presvedčením, že každý malý človiečik sa v prvom rade vyrovnáva s fixáciou na penis. Hanka, tak ako poriadne freudovské dievča, síce skutočne chvíľami závidí svojmu malému kamarátovi Jurkovi jeho penis, ciká po stojačky a snaží sa mieriť presne a ďaleko, dôvody tejto závisti sú však už menej freudovské. Jurkovo cikanie dospelí nadšene komentujú, povzbudzujú ho, nabádajú ho k predvádzaniu, chvália ho za jeho mužný výkon. Keď si napodobňujúc Hanku čupne, vysmejú ho. Hanka chce mať len toľko pozitívnej pozornosti čo Jurko, nič viac.

Rodovo odlišné správanie predvádzame v tých najsamozrejmejších prejavoch. Dievčatká oslovujeme nežnejším hlasom, častujeme ich zdrobneninami, častejšie ich vytrhávame z hier, aby sme ich postískali v náručí. Na chlapcov sa obraciame s pevnejším, povzbudivým hlasom, potľapkáme ich po pleci, rešpektujeme ich momentálne činnosti.

A sú tu ešte rozprávky, staré mamy, učiteľky v škôlke, staršie kamarátky. Automatický vstupujú do detského sveta s predstavou tradičného ženského správania – babičky kupujú bábiky a kočíky a celé hodiny sú schopné striedať hru na mamičky s dokonalou úpravou vnučkinho zovňajšku. Rozprávkové rodinky ponúkajú jasnú predstavu o dokonalom rozložení síl – mama sa stará o deti a o domácnosť, otec pracuje.

Grabruckerová podáva nepochybne zaujímavé a relevantné svedectvo. Snaží sa vyhnúť unáhleným záverom, hoci niektoré zovšeobecnenia by možno zniesli pár argumentov navyše. Je sústredenou pozorovateľkou, zanietenou interpretátorkou, svoje zistenia sa snaží uviesť do vzťahu s existujúcimi feministickými teóriami. Ak vás aspoň trocha, minimálne, možno len okrajovo zaujíma téma rodových stereotypov a nechcete začínať s nudnou a náročnou teóriou, Grabruckerovej denník bude správna voľba. Ak sa chystáte vychovávať dieťa, rozhodne zaraďte túto knihu ku knihám o rodičovstve. Ak máte feministické teórie v malíčku, trocha sprostredkovanej skúsenosti vám rozhodne neuškodí.

Grabrucker, Marianne: Typické dievča? Denník o prvých troch rokoch života.
Bratislava: Aspekt 2006, preložila Jana Cviková, 276 s.
Knihu na recenzovanie poskytlo združenie Aspekt



Michaela Malíčková  viac od autora »
Vaše reakcie [27]