O generácii, ktorá vyrastala v dnes už neexistujúcich štátoch

Prvá vec, ktorú som kedy od Viliama Klimáčka čítala, bola jeho románová prvotina Panic v podzemí (1997). A hneď vtedy, na prvýkrát, som mu podľahla. Jeho groteskné rozprávanie o zízačovi Viktorovi dodnes považujem za jeden z najlepších beletristických výkonov svetovej literatúry, za knihu, ku ktorej sa dá vracať, listovať si v nej, zastavovať sa a čítať si v nej úchytkom, alebo si ju vychutnať celú celučičkú znova od začiatku po koniec. Panic nasadil latku mojich čitateľských očakávaní veľmi vysoko, a tak musím priznať, že každé ďalšie stretnutie s Klimáčkovými románmi je pre mňa tak trocha sklamaním. Príbehy sú to múdre, vždy zľahka ironické, troška bolestné a zároveň zábavné, slovensky ukotvené a ľudsky univerzálne, ale žiaden z nich nemá silu Panica v podzemí. Naďa má čas (2002) mu síce ostro vidí na chrbát, rozhodne mu však nešliape na päty. Námestie kozmonautov je na tom podobne, v mojom súkromnom poradí Klimáčkových románov je pred Váňom Krutovom (1999), na treťom mieste.

Román sa spolu s ďalšími 97 žánrovo rovnorodými textami uchádzal o Hlavnú cenu v literárnej súťaži, presnejšie v literárnom súbehu Román 2006 Slovak Telekom, ktorej vyhlasovateľom bola Literárna a kultúrna agentúra LCA v novembri 2003. Výsledky boli zverejnené 1. decembra 2006 – Klimáčkovo Námestie kozmonautov predbehlo zvyšných 88 románov, ktoré vďaka splneným podmienkam súbehu urputne bežali k cieľovej méte v podobe dvestotisícového autorského honoráru. Na pultoch kníhkupectiev by sa vraj malo objaviť ešte asi desať ďalších súťažných, pardon, súbežných titulov. Medzi prvými by mali byť knihy od držiteľov ďalších dvoch cien Hlava nehlava od Michaely Rosovej a Filipiky od Daniela Štefanca.

Námestie kozmonautov je prvým Klimáčkovým románom, ktorý nemá v názve meno hlavného hrdinu. On má totiž hrdinov dvoch, štyridsiatnikov Maroša a Igora, a celú jednu generáciu. A tá sa do názvu vpašovala ako podtitul Generácia ?. Autor pozná túto generáciu dôverne, zvnútra, a preto nie je problém uveriť jeho románovým hrdinom každé slovo, myšlienku, gesto, nádych. Je to Neviditeľná generácia – stredný vek, znalosť azbuky, laxný vzťah k móde, hudba s maximálnym rytmom osemdesiat úderov za minútu, najtvrdšia droga – stoličná vodka. Problémy s počítačom rieši so svojimi deťmi. Nehrdinskí hrdinovia Klimáčkovho románu sú reprezentatívnou vzorkou tohto ? tímu. 

Maroš, usadený v rodnom meste, čerstvo nezamestnaný, tajne nahrádza výplaty odškodným z fingovaných nehôd a teší sa aspoň z krásnej manželky a syna. Igor, starý mládenec žijúci v Bratislave, vracia sa do rodného mesta po dvadsiatich rokoch na súťaž veteránov a teší sa aspoň zo svojho Tatraplánu. Stretnutie dvoch spolužiakov, najlepších priateľov zo školských lavíc, však netvorí leitmotív príbehu, len pomáha ukotviť rozprávanie v lokálnej atmosfére Veľkých Rojov.

Veľké Roje sú síce mestečko fiktívne, ale rovnako tak by mohlo byť aj skutočné. Nesie stopy malebného vidieka aj nevkusnej socialistickej výstavby priemyselne rozvíjajúceho sa malomesta. Inšpiračne najbližšie má však pravdepodobne k Starej Turej, ktorú vraj autor dôverne pozná a domáci sa pri čítaní tešia z odkrývania reálií. Kopec Javorové, vysielač, Salaš, dokonca aj preteky veteránov, to všetko sú zjavné stopy, ktoré prezrádzajú zdroj autorovej priestorovej obraznosti. Veľké Roje sú mestečko, ktoré má namiesto kostola Gagarinovo centrum a namiesto kalvárie cestu ku hviezdam. A tiež zavretú zbrojovku i drevovýrobu a otvára nový hypermarket.

Klimáčkove romány sú nemysliteľné bez riadnej dávky podivností v podobe situačného absurdna s mierne nadávkovanými sci-fi motívmi. Tie sú tentoraz hlbšie zahrabané v štruktúre rozprávania, v podzemnom labyrinte chodieb nedostavanej vojenskej základne, v jantárovo žltej tekutine, vo vôni vanilky.

Klimáčkovo rozprávanie je plné spomienok. Spomienok a stôp minulosti, ktoré generácia narodená v osemdesiatych rokoch môže považovať len za absurdnú fikciu. My však vieme svoje.

Klimáček, Viliam: Námestie kozmonautov (generácia ?). Levice, Koloman Kertész Bagala, člen LCA Publishers Group, 2007, 243 s.

Knihu poskytol www.martinus.sk.