Obeť globalizácie

Jedno nedávne ráno som vstal s nutkavým pocitom, že som vlastne obeťou krutej a neúprosnej globalizácie. Nepríjemná myšlienka pre niekoho, kto sa doteraz radoval zo všetkých vymožeností, čo mu moderný svet prináša. Nie že by som zrazu cítil, ako globálny otrokár berie moje pracovné miesto, prenáša ho Číny, aby miestne trinásťročné dievčatká za dva centy denne za mňa riadili T-Station a po nociach písali úvodníky. Nič také, aj keď tie úvodníky s podpisom Rado Ondřejíček a nálepkou Made in China by napríklad nemuseli byť vôbec zlé. Vlastne to, čoho som obeťou, nemá nič s globalizáciou v ekonomickom zmysle slova.

Ide o to, že celý svet sa zdá byť čoraz menší, všetko sa v ňom strašne rýchlo šíri. Jeden deň si nejaká herečka v New Yorku nedá pozor na bobra, na druhý deň je z toho trend, na tretí deň sa ten trend začína vznášať nad Slovenskom a na štvrtý deň, v ženskej šatni plavárne vo Svidníku už nie je štandardom to, čo tam platilo pred týždňom, ale to, čo len pred troma dňami napísal nejaký redaktor v New Yorku. A je fuk, že to spravil len preto, aby nebol posledným nešťastníkom na Manhattane, ktorý toho herečkinho bobra ešte nepohladkal. Skrátka a dobre, tam, kde sa pred sto rokmi naši predkovia porovnávali v rámci okresu, pred 50 rokmi v rámci kraja, pred tridsiatimi rokmi v rámci republiky, sa dnes porovnávame v rámci celého sveta. Čokoľvek robíte, ak by ste to robili pred sto rokmi, potenciálne vám konkuruje nejakých 50-tisíc obyvateľov rodného okresu. Ak to robíte dnes, konkurencia rastie na 6 miliárd. Toto je to, čo ma toho rána tak ovalilo, že sa mi ani len do sprchy nechcelo dôjsť, nieto ešte do práce vstávať. Mal som chuť ostať ležať v posteli a nechať sa apaticky mačkou postupne od nôh obhrýzať.

Blbosť, poviete si, v Afrike niet čo jesť, v Iraku niet do čoho pichnúť, aby to vzápätí nevybuchlo a tento rozpískaný Európan sa tu zaoberá takou samozrejmosťou, že sa v modernom svete šíria informácie rýchlejšie než pred 100 rokmi. Lenže toto sa netýka len mňa, to sa týka všetkých, čo niečo ako-tak vedia a v princípe im to postačuje v rámci ich krajiny, ale ďalej sa s tým zatiaľ ísť nedá. Takí športovci: majster školy, druhý v okrese, majster kraja, majster Slovenska – to už je dosť obdivuhodný výkon, akurát ho nikto neobdivuje, lebo na svetovom šampionáte, kam sme ho plní hrdosti poslali, skončil na nepeknom 68. mieste. Môže ten poctivo trénujúci bežec za to, že ho predbehli všetci černosi s krvou lovcov, čo po stáročia naboso antilopy naháňali? Môže on za to, že ho doma všetci automaticky hodnotia svetovým metrom, neberúc do úvahy fakt, že jeho predkovia boli len prostí poľnohospodári, čo nemali možnosť naháňať rýchlonohé antilopy, ale len výrazne pomalšie miestne kravy, čo teda z hľadiska výbušnosti a vytrvalosti do genofondu súčasného bežca nijako zvlášť neprispelo?

To isté platí v hudbe, filme, písaní, vede, medzi celebritami a vlastne vo všetkom. A ja do rána do tretej písmenko po písmenku starostlivo skladám dokopy vety a hovorím si, že sa mi to podarilo, že to bude pekná prvá strana budúcej knižky a potom sa ráno zobudím a spomeniem si na to, čo som napísal a vtedy dostanem tú šupu medzi svetlá, že síce je to fajn, ale hocijaký Haruki Murakami by to napísal lepšie a rýchlejšie a mohol by ísť spať ešte pred polnocou a teraz by oči nemal krvavé a opuchnuté, ale len troška šikmé. Sadne na mňa nihilizmus, potrvá pár týždňov, a to všetko len preto, lebo viem, že nikdy nebudem písať tak ako moji obľúbení súčasní spisovatelia, že nikdy nevymyslím takú vtipnú scénku, ako vymýšľali Monty Pythons, nenapadnú mi také úžasne premyslené príbehy, aké dostáva do kín Charlie Kaufman a nevymyslím nič také populárne, ako sú Simpsonovci.

Som obeťou globalizácie. Má to len jedinú výhodu: môžem sa na ňu vyhovárať namiesto toho, aby som otvorene priznal, že som v prvom rade lenivý ako prasa.