Súcitím s Karolom Polákom

Ak ste si ešte na sme.sk nestihli prečítať rozhovor s bývalým športovým komentátorom Karolom Polákom, tak to skúste. Odhliadnuc od toho, že onen bývalý odborník na gramaticky správne spôsoby, ako oznámiť, že čierna gumená vec sa na zamrznutej vode došmýkala za farebnú čiaru, je dnes v prvom rade starým frustrovaným komunistom, jedna z nepretržitého prúdu jeho myšlienok by stála za rozobratie. Polákovi sa nepáči, k akému suterénu dokázala klesnúť dnešná masová zábava. Tvrdí, že za socializmu by sa niečo také stať nemohlo.

Ťažko nesúhlasiť. Po špirále „divák chce to, čo mu dávame a dávame mu len to, čo divák chce“ sa dnešné masové médiá rýchlo posúvajú stále hlbšie k novým a novým dnám, aby ich bez váhania prerážali a vŕtali ďalej. Karol má pravdu, ako že Golonka bodyčekom Ragulina za mantinel poslal! Nebolo to raz, keď som si z duše prial, nech v reality show niekto niekoho zabije, aby sa to skončilo úradným zákazom podobnej produkcie, alebo som dúfal, že uprostred pesničky od Desmodu ktosi kompetentný vstane zo stoličky, zavolá do rádia a povie, aby tú sračku okamžite vypli, inak prídu o licenciu a hudobný dramaturg dostane 20 rokov nútených prác v kameňolome, nech opáči, čo to je slovenský hard rock.

Pretože môžeme napísať aj sto doktorandských prác o tom, ako je vkus subjektívna vec, citovať stovky relativistov odvolávajúcich sa na neomylnosť platiaceho diváka a prečítať všetky peoplemetrové analýzy sveta, aj tak bude neustále jasné, že existuje istá hranica, pod ktorou už nemožno hovoriť o zábave, ani len o masovej zábave, ale len o čistom diletantstve, neschopnosti nešikovne maskovanej za zámer a očividnej urážke každého, pre koho má byť dielo akože určené. Médiá sa svojmu divákovi proste smejú. Dajú mu facku a on si vypýta ešte jednu, pretože mu zároveň dokázali vysvetliť, že to nebola facka, ale pohladenie najfajnovejším hodvábom.

Samozrejme, takúto hranicu veľmi ťažko definovať, rovnako ako ťažko definovať hranicu medzi dobrom a zlom. Také niečo skrátka treba cítiť a väčšina ľudí, ešte aj ten masový divák, to cítiť dokáže. Tieto elementárne delenia totiž intuitívne rozlišujú všetci normálni ľudia napriek tomu, že sami občas páchajú čisté zlo alebo pozerajú hľadanie supermodeliek. Karol Polák nevyzerá na mondénneho intelektuála, vyžívajúceho sa v alternatívnej kultúre, tiež je len obyčajný divák, ale tiež sa mu to nezdá. Pamätá si, tak ako si aj ja pamätám, že tým najprízemnejším, na čom sa dalo v 80. rokoch v televízii zabaviť, boli Kaiser s Lábusom. Bola to televízna zábava, najmasovejšia z najmasovejších, náročnejší mali Dvořáka a Bohdalovú, poprípade L+S, ak práve neboli zakázaní. Ale Kaiser s Lábusom predstavovali práve tú čiaru, pod ktorú už do televízie nikoho nepustili. Túto úroveň negarantovali peoplemetre, ani sponzor programu, ani fakt, že ľudia by už aj vtedy dokázali pozerať trebárs Mojsejovcov, ale úradná autorita, ktorá jednoznačne povedala, že ak má byť niečo hodné obrazovky, musí to mať nápad a pár ďalších atribútov.

Keď sa po rovnakom ihrisku rozhliadne Karol dnes, tak vidí Senzus, prípadne Uragán, v ideálnom prípade S.O.S. Možno nevie priamo pomenovať, čo konkrétne sa mu na tom zdá úbohé, nevtipné, primitívne a urážajúce, ale cíti, že to tak skrátka je. Ja to cítim s ním a väčšina z vás tak isto. Traja natriasajúci sa pajáci v kultúrnom dome, humor postavený na donekonečna opakovanom imitovaní maďarského prízvuku a dramatizované vtipy, ktoré už všetci stokrát počuli, sú aj v porovnaní s najslabšou epizódou Možná přijde i kouzelník dramatickým poklesom úrovne. Je to natoľko očividné, že sa to nedá obhájiť ani sebadokonalejšou slovnou exhibíciou na tému dnešnej úžasnej diváckej slobody výberu a možnosti hocikedy prepnúť na iný kanál. A to sa vŕtam ešte len v humorných programoch, schválne nezachádzam do extrémov v žánri reality shows.

Ešte raz upozorňujem, že masový divák za tých pár desiatok rokov neosprostel, ľuďom v princípe pripadajú vtipné stále tie isté veci, ale vtedy jednoducho ktosi mohol za použitia onej intuície vlastnej väčšine všetkých ľudí povedať, že tento program je čistá úbohosť a neexistuje jediný dôvod, aby sa dostal na obrazovku.

Pochopiteľne, toto celé so socializmom ako politickým systémom nesúvisí, súvisí to s ľubovoľnou totalitou a stavom, kde štát alebo iná úradná moc určuje, čo je vhodné, a čo nie. Viem, že to, čo tu vediem, je rozprava veľmi hypotetická a na veľmi tenkom ľade, ale napriek všetkému si dovolím tvrdiť, že ani súčasný stav totálne otvorených stavidiel, kde prietok reguluje divák nie tým, čo chce, ale tým, čo je schopný vydržať, nie je o nič lepši. Povedané inak, keby ste si v Milionárovi mohli vybrať, či na otázku „Aké je protónové číslo kurčatovia?“ dostanete radu od vyštudovaného chemika, alebo sa spoľahnete na hlasovanie publika, ako by ste sa rozhodli?

Keby som takto pokračoval ďalej, dôjdem k základnému sporu, či je väčšou prioritou slobodná vôľa jednotlivca (resp. súčet vôlí viacerých jednotlivcov), alebo udržiavanie nejakej úrovne garantovanej hŕstkou vyvolených, ktorí môžu svoju moc hocikedy zneužiť a svoju údajnú odbornosť hocikedy nahradiť ideológiou. Nuž, vôľa očividne vyhráva, aspoň pokiaľ sa nepodarí nájsť spôsob, ako bezpečne zostaviť ideálnu vládu múdrych a neomylných. Chcel som len povedať, že v tejto jednej drobnej veci s Karolom Polákom súcitím, ale ako vidno, ani po dlhšom zamyslení mu neviem pomôcť. Vlastne vedel by som, ale na začiatok by som potreboval armádu. Nemáte niekto?