Hudba, za ktorú sa pôjdem hocikedy biť

Tentoraz budem veľmi osobný. Z aktuálnych prírastkov do katalógu hudby, ktorú si môžete z našej stránky hocikedy stiahnuť, počúvať, prenášať a poprípade napaľovať, som vybral pár mien, za ktoré dám hocikedy ruku do ohňa.
Nie sú to novinky, naopak, vo všetkých prípadoch je to hudba, ku ktorej sa vraciam už niekoľko rokov a môžem sa spoľahnúť, že z nej získam presne tie emócie, pre ktoré som si ju pustil. Ak tieto mená poznáte, berte sadu nasledujúcich tipov ako správu, že ich diskografiu si môžete u nás okamžite pohodlne doplniť. Ak vám nič nehovoria, berte to ako odporúčanie na chvíle, keď budete mať chuť na niečo zatiaľ nepoznané.

Tindersticks
Je to už pár desiatok ľudí, ktorým som osobne požičiaval cédečká Tindersticks a zatiaľ nikto nefrflal. Pretože Tindersticks sa proste páčia. Nie sú hluční ani komplikovaní. Hrajú skôr potichu a jednoducho, človek si ani nemusí všimnúť, že ich príjemne hrejivý drevený zvuk je vlastne veľmi rafinovanou záležitosťou. Sú pre každého, a je to najväčšia podivnosť vo fungovaní hudobného priemyslu, že so sebou ťahajú povesť alternatívnej a intelektuálom určenej kapely. Trt makový! Môžete sa práve pokojne vrátiť zo stavby a pľuť na chodník, ale keď zapálite sviečky a pustíte Tindersticks, bude jasné, že hrajú pre vás. Pre prvé priblíženie by som odporúčal album Simple Pleasure, časom aj tak budete chcieť všetky ostatné.

Eels
Pamätáte si na čiernobiely klip z polovice 90. rokov, kde sa traja muzikanti za sprievodu melancholickej melódie vznášali nad ulicami mesta? To boli Eels s ich prvým singlom Novocaine for the Soul. A ako vtedy zaťali, tak po zvyšok kariéry aj rúbali. Hudba o smútku, zúfalstve a neustálom postávaní na okraji záujmu. Niečo ako Radiohead, ale oveľa osobnejšie, intímnejšie a hudobne priamočiarejšie. Lenže keď má človek talent, vie aj z týchto stavov narobiť vyslovene krásne pesničky. Poslucháč sa nechá obrnkať melódiou a ani si nevšimne, že mu ktosi spieva o tom, ako mu sestra zomrela na rakovinu. Katarzia cez gitarový zosilňovač sa tomu hovorí a v tomto prípade to funguje nielen pre samotných muzikantov, ale aj pre poslucháčov. Začnite prvým albumom Beautiful Freak, potom si z druhého Electro-shock Blues nenechajte v žiadnom prípade ujsť pesničku Last Stop: This Town, pretože je najlepšia, akú táto kapela kedy spravila a nakoniec, keď budete mať tej podprahovej depresie dosť, skúste album Daisies of the Galaxy, na ktorom sú všetky ich bežné pocity zrazu pretavené do infantilne rozkošných pesničiek o radosti zo života.

Weezer
Ach áno, Weezer. Ich debutový modrý album bolo úplne prvé cd, ktoré som si v živote kúpil, pretože keď som kedysi počul Undone: The Sweater Song, nejako sa mi v hlave pospájali dovtedy prerušené drôty a zrazu som vedel, že kupovať si hudbu je jedna z najlepších investícií pre môj budúci život. Z toho istého albumu je aj pesnička Buddy Holly. Určite ju poznáte, pretože klip v štýle 70’s sitcomu Happy Days kedysi na MTV rotoval častejšie ako Beavis a Butthead. 
Druhý album Weezer pomenovali Pinkerton. Na jednej strane to bol strašný prúser, lebo rovnomenná detektívna kancelária si právne vymohla jeho stiahnutie z predaja, na strane druhej spustil celú jednu popkultúrnu vlnu nazvanú „emo-kids“ a spevák Rivers Cuomo sa dostal do pozície idolu všetkých svetom nepochopených amerických teenagerov. Ak v americkom filme niekto počúval Weezer, bol to automaticky čudák a toto klišé sa hádam používa dodnes. Dôvodom pre to prvé nerozumiem, Pinkerton je postava z opery Madame Butterfly, takže netuším, ako si ho mohla uzurpovať nejaká detektívna kancelária, ale pokiaľ ide o to druhé, tam rozumiem veľmi dobre. Pinkerton je jeden z najlepších albumov 90. rokov a zároveň asi suverénne najnedocenenejší. Napočúvať si ho je proste niečo ako odkaz, ktorí si medzi sebou zasvätení odovzdávajú z otca na syna, z generácie na generáciu. Weezer si po ňom dali pauzu, aby sa vrátili v tomto tisícročí a v rýchlom slede vydali najskôr výborný zelený album, potom naskutku priemerný Maladroit a nakoniec ešte jeden, zatiaľ ostatný, na ktorého meno si však nespomeniem, pretože je taký slabý, že nechápem, ako ho mohli nahrať tí istí ľudia, čo nahrali svoje prvé dva albumy. Presne tie dva sú tým, čo nemôže chýbať v archíve niekoho, kto tvrdí, že má rád indie gitarovky 90. rokov.