Konkrétne zlo vracia úder

Ešte aj s prihliadnutím na to, koľko hanby nám stihol za posledné dni narobiť Fico, je pre mňa najsmutnejšou správou tá o požiari rodinného domu na Timravinej ulici v Bratislave. Prečítať si to môžete napríklad tu, ale v utorok to prebehlo všetkými relevantnými médiami.

Je v princípe jedno, či strechu dal zapáliť naozaj práve jeho najbližší sused ako odvetu za prehratý súd o stavbe domu v rozpore s predloženou dokumentáciou, alebo to bol niekto iný, koho štvalo, že si ten mladý právnik dovolí ozývať sa proti porušovaniu zákona vo svojom okolí. Oveľa viac ako hlúposť na vládnej úrovni je to dôkazom, že nežijeme v slušnom a právnom štáte. Je to také relatívne malé (veď sa nikto nezranil), ale veľmi konkrétne zlo spáchané na slušnom človeku niekým, kto sa práve v tomto štáte a za týchto podmienok cíti neohrozeným a nepotrestateľným pánom nad všetkým ostatným vrátane zákonov.

Možno by ma to nemalo až tak šokovať, netrpím predsa naivnou predstavou štátu plného usmiatych Slovákov a Sloveniek. Akurát som si za posledné roky zvykol, že podobné indivíduá sa vybíjajú len medzi sebou a slušný človek má od nich pokoj, ak sa teda nechce medzi nich miešať z vlastnej vôle. Zdalo sa mi, že praktiky typu „podpálim ti dom, ak mi budeš brániť porušovať zákony“ zmizli niekedy pred desiatimi rokmi a ak sa hovorilo a aktivitách mafiánov, vždy to boli optimistické správy o ich úbytkoch pri neustálom vzájomnom obštiavaní si teritórií. Vybuchnuté autá a podpálené herne tu boli, ale zároveň sa len veľmi málo a čoraz zriedkavejšie týkali ľudí, ktorí prišli k ujme absolútne nevinne. Jednoducho, asi okrem vraždy Daniela Tupého som pri čítaní správ o podobných činoch za posledné roky nikdy nemal pocit, že také niečo by sa pokojne mohlo stať aj mne.

Toto je po dlhom čase taký prípad. Je mi z toho smutno, cítim, ako z tej správy sála strach, som apatický a zároveň zúrivý. Ťažko sa zmieriť s tým, že také veci sa proste dejú, pretože na to, aby sa diali, treba vytvoriť práve také skorumpované a nefunkčné právne prostredie, ako je tu. Aj v krajinách ktoré sú civilizovanejšie od nás, sa také niečo môže stať, lenže na rozdiel od Slovenska ľudia sa nemusia pri úvahe, či niekomu odobriť postavenie domu v susedstve, rozhodovať podľa miery strachu, ktorú v nich vzbudzuje budúci sused, ale podľa celkom iných kritérií.

U nás táto atmosféra stále prevláda. Ak som ju posledné roky vnímal menej, možno som vlastne bol len zle informovaný, každopádne teraz jej prítomnosť opäť cítiť priam fyzicky. Nijako nepomáha, že drvivá väčšina ľudí to vníma rovnako, toto nie je záležitosť demokratického hlasovania. Podobný kúsok strachu v každom jednom z nás bohato stačí na to, aby sa situácia v dohľadnom čase nevyriešila. Pomohla by polícia, ktorá takéto veci dokáže vyšetriť a potrestať, ale s najväčšou pravdepodobnosťou aj toto bude ďalší prípad, ktorý sa zahrá do autu. Ako bežní slušní ľudia bez sklonu k braniu spravodlivosti do vlastných rúk sa budeme ešte dlho viesť, budeme spokojnejší, keď sa nám podarí nedozvedať sa o ďalších incidentoch a budeme nešťastní, keď sa o nejakom zasa dozvieme. Budeme vyjadrovať podporu tým, ktorých sa to bezprostredne dotklo a vždy, keď sa niečo stane, jediné, čo nás poteší, je, že sa tomu médiá aspoň nejaký čas hromadne venujú. Napĺňa nás to pocitom, že ak to je zaujímavé pre noviny, stále to možno považovať za nezvyčajnú udalosť. Aspoň to nás hádam odlišuje od krajín, o ktorých si myslíme že už sme ďaleko pred nimi.