Nečítam noviny, a tak mi ušlo, že šéf Svetovej banky, Paul Wolfowitz, si koncom januára pri návšteve mešity v Turecku vyzul topánky a obe ponožky mal deravé. Nediskrétna fotografia obletela svet. Svetová banka nadobudla ľudskú tvár a Wolfowitzove palce na nohách získali nehynúcich 15 minút slávy.
Vykorisťovateľ, či spasiteľ?
Svetová banka je snáď najznámejšia globálna inštitúcia s výnimkou OSN. Skoro každý má na ňu názor, hoci málokto sa s ňou naozaj stretol. A takmer nikto nevie, čo je jej náplňou práce, koho peniaze sú v nej uložené, ani komu a prečo ich požičiava.
Pre jedných je Svetová banka inštitúcia, ktorá núti skorumpované, nekvalifikované či iba nezodpovedné vlády správať sa hospodárnejšie pri správe majetku svojich občanov. Je nástrojom globálnej ekonomickej racionality, ktorá v konečnom dôsledku vedie k rozmnožovaniu bohatstva všetkých. Win-win – znie mantra liberálnych optimistov.
Pre druhých je zbraňou ekonomického imperializmu. Vynucovačom rovnosti, pri ktorej má mocnejší výhodu a pri fair súťaži nefair vyhráva. Nožnice nerovnosti sa roztvárajú. Vinníkom je Svetová banka, pretože nerešpektuje právo lokálnych elít robiť, čo uznajú za vhodné a nechráni étos globálnej solidarity.
Wolfowitzove ponožky sú nahrávkou na smeč vtipným aj menej vynaliezavým humoristom či glosátorom sveta. Nechcem sa k nim pridávať. Už som zmeškal aktuálnosť a navyše, téma je prilacná neviestka.
Nikto nepochybuje, že šéf Svetovej banky má na nové ponožky. Navyše deravé sa priečia dôveryhodnému obrazu, pre ktorý banky vytunelovali nejeden mramorový lom. Vysvetlenie deravých ponožiek môže byť iba banálne, alebo metaforické.
Pravda je to, čo sa dobre postrihá
Vo filme Prestige (Nolan, 2006) sa nenávidia dvaja kúzelníci. Kdesi na počiatku chronológie ich nenávisti boli ťažké ublíženia, ktoré si navzájom uštedrili. Už si do smrti môžu iba vracať údery. Obaja predvádzajú ten istý trik. Vojdú do jedných dverí a vzápätí vyjdú druhými, od tých prvých príliš vzdialenými. Trik je rafinovaný a magický. Obaja poznajú svoje riešenie. Vedia, ako podvádzajú. Ale majú hlboké podozrenie, že ten druhý to robí dokonalejšie. Trik nie je realizovateľný bez popretia fyzikálnych zákonov. Kúzelníci sú posadnutí žiarlivosťou, že ten druhý uzavrel zmluvu s realitou, aby mu dovolila čosi, čomu sa už nebudú vedieť vyrovnať.
Už dávno sme sa vzdialili ilúziám na dosah ruky. Prestali sme svet ohmatávať. Čítame o ňom v novinách, pozeráme sa naň v televízore. Každodenný hurikán, zrážka vlakov, brutálny zločin sa odohrávajú v krajinách, v ktorých sme nikdy neboli. Herca, z ktorého poznáme iba meno a tvár, opustila žena, z ktorej nepoznáme nič.
To je svet, v ktorom žijeme. O sexuálnom živote americkej speváčky vieme viac ako o vlastných susedoch. Poznáme ju po mene, aj po erotických preferenciách. Niekedy sa staneme svedkami udalostí, ktoré potom vidíme v správach. Náhle sme v pozícii toho druhého kúzelníka. Vtedy môžeme porovnať, koľko z tej ilúzie zodpovedá autentickej skúsenosti. Často nás to pobúri. Zúrivo protestujeme voči neobjektívnosti správy. Hádame sa s televízorom, presviedčame susedov. Prijímame predsavzatia, že už televízii nebudeme nikdy veriť.
Aj keď sa chvíľu šprajcujeme, nemôžeme vyhrať. Autentický svet ohraničený dosahom našich zmyslov je iba malý výsek nášho životného teritória. Vo svete médií už niet kúzelníkov. Hocikto vchádza do jedných dverí a vzápätí inými vychádza. Svet kauzality a fyzikálneho priestoru vymenil svet scenárov, režisérov a strihu. Prírodné zákony nahradili zákony aristotelovskej dramatiky. Hurikán aj rozvod sú iba jej peripetie.
Mediálne náhody a stúpajúce preferencie
Môže sa stať, že človek príde na návštevu a zistí, že má dieru na ponožke. Predvídavý hostiteľ netrvá na vyzúvaní. Prísnejší má vždy dosť papúč.
Diera na ponožke v predsieni je pozdrav sveta na dosah. Diera v televíznej ponožke je už iba ilúzia. Aranžovaný záber, ktorého strih, načasovanie a detailnosť riadi rozhodnutie tvorcov. Palec ako výtvor.
Fotografia s Wolfowitzovými palcami prebehla celým svetom. „Skvelý dosah,“ mohol si pochvaľovať riaditeľ odboru propagácie. „A zadarmo?“ opýtal sa pochybovačne usmievajúceho sa šéfa kampane. Či si Wolfowitz ráno bezmyšlienkovite vzal deravé ponožky, alebo mu ich podal asistent produkcie, na fotke nevidno. Ani to nikto nerozlúšti. Zo samotného deja sa nedá odlíšiť scenár od náhody.
V posledných rokoch sa viacerí politici stali obeťami podobného nedopatrenia: mysliac si, že majú vypnutý mikrofón, poznamenali čosi vulgárne či politicky nekorektné, čo by oficiálne nikdy nepovedali. Národ, ľahostajný aj k ich existencii, sa zrazu na ich účet dobre baví. Im, čuduj sa svete, stúpajú preferencie. A stávajú sa hoci aj prezidentmi.
A teraz mi povedzte, či veríte, že náhoda týchto udalostí je vždy zaručená? Domnievam sa, že sa o tom nemá zmysel sporiť. Dá sa s tým žiť. A často je to zábava hodná prvotriednych mágov.
František Gyárfáš viac od autora »
Vaše reakcie [5]
Inteligenciou k rozkoši
Z diaľky sa veľké zdá byť menšie
Písať sa nedá naučiť
Zástavy našich otcov
Malé osudy potrebujú malé divadlá