Zástavy našich otcov

Je mnoho spôsobov, ktorými človek nechce umrieť. Možno všetky.

Sú takí, ktorí potrebujú pokúšať styčné plochy s inakosťou. Balansujú na hranici s nebytím. Opájajú sa absolútnosťou tohto rizika. Ktovie, čo sú to za endorfíny, na ktorých šliapu. Atavistické skúšky odvahy, zvyšujúce šance prežiť vo svete, v ktorom už dávno nežijeme.

Vojna je návrat do praveku. Svet, v ktorom tvoj život a život tvojho okolia závisí priamo od pripravenosti zomrieť. Od nevyhnutnosti potlačiť inštinkt a vybehnúť do guľometnej paľby.

Vojna prevracia hodnoty. Ruší zákony. Smie sa a musí sa v nej zabíjať. Vo vojne je sloboda velezradou. A rozum iba pomocníkom rozkazu.

Vojna je konfiškácia vlastného života. Vojak sa stáva súčiastkou stroja určeného na demoláciu. Je povinný bezpodmienečne poslúchať rozkazy, ktorých zmysel mu nemusí byť jasný. Má povinnosť zabíjať nepriateľa a v tomto boji nebrať ohľad na vlastné nebezpečenstvo. Riziko smrti nepatrí jemu, ale tomu, kto dáva rozkazy.

O pocite kolektívnej samovraždy, akou je vojna, rozpráva film Zástavy našich otcov (r. Clint Eastwood, USA, 2006). Mladí muži, ktorí ešte nemajú ženy a často ani nezakúsili sladkosť ich blízkosti, ktorí nepostavili dom, nesplodili dieťa a nestarali sa o rodinu, idú zomierať na maličký ostrovček Iwo Jima.

Na zelenom stole je už vojna dávno vyhraná. Dokončiť ju je iba detail tohto globálneho šialenstva. V zákonoch veľkých čísel je ich smrť už prebytočná.

V druhom filme týchto kinematografických dvojičiek Listy z Iwo Jima (r. Clint Eastwood, USA, 2006) vidíme tú istú situáciu z pohľadu japonských vojakov, obrancov ostrova. Ich vojna je už prehraná. Iba ich životy ešte nie sú utratené.

Takto proti sebe stoja dve armády. Tisíce mužov, ktorí z neústupčivosti tých, ktorí vládnu ich životmi, zomrú na kuse neobývanej skaly.

Bungee jumping, v ktorom iba každý druhý dostáva lano.

Veľké dejiny nehľadia na nuly na konci. Sucho konštatujú: „It’s done.“ Ostrov je dobytý, nepriatelia, ktorí sa odmietli vzdať, sú mŕtvi a straty zrátané. Nad ostrovom visí americká vlajka.

Keď ju stavali, fotograf urobil fotku. Nie veľmi vydarenú, všetci vojaci sú na nej od chrbta. Fotka obletí Ameriku. Je to nádherná dvojnásobná metafora: vztyčovanie vlajky znamená víťazstvo a anonymní vojaci od chrbta sú prísľubom, že to môže byť aj váš syn, vnuk, brat, otec.

Vztyčuje vlajku! Je po boji! PREŽIL!

Zo šiestich vojakov, ktorých zachytila fotografia z Iwo Jima, prežili iba traja. Týchto troch vezmú domov. Vodia ich po krajine a ukazujú ako hrdinov. Sú živou reklamou na vyberanie peňazí na pokračovanie vojny. Pozrite sa na dvojitú metaforu a prispejte na vojnu.

Jeden z tých vojakov hovorí davu: „My nie sme hrdinovia. My sme len prežili. Tí praví hrdinovia sú mŕtvi na Iwo Jima.“

Filozoficky to, samozrejme, nesedí. Neprežitie nie je atribútom hrdinstva. Avšak prezrádza to zúfalé rozpaky preživších. Spolu sme sa chystali na smrť, zdieľali nekonečnú úzkosť z čakania. Boli sme pred sebou nahí. A teraz my žijeme a naši najintímnejší kamaráti nie. Žijeme a sme odsúdení na doživotie: spomínať. Desaťročia sa strhávať zo sna. Klásť si nezodpovedateľnú otázku: Prečo iba ja?

Zástavy našich otcov nie je pravý vojenský film. Nie je v ňom veľa zabíjania a takmer žiadne hrdinstvo. Namiesto toho Clint Eastwood (1930) nakrútil bolestnú, smutnú esej o vojne. O tom, aká vzdialená je anonymita jej mechanizmov od duší vojakov.

A tiež o tom, aká blízka je vo vojne smrť. Nevyhne sa jej nikto. Jedni zomrú a druhí si ju odnášajú na celý život.

Zástavy našich otcov, Flags of Our Fathers. USA 2006, kino, 132 min.

Réžia: Clint Eastwood
Scenár: William Broyles Jr., Paul Haggis, podľa literárnej predlohy Jamesa Bradleya a Rona Powersa
Kamera: Tom Stern
Hudba: Clint Eastwood
Hrajú: Ryan Phillipppe – John „Doc“ Bradley, Jesse Bradford – Rene Gagnon, Adam Beach – Ira Hayes, John Benjamin Hickey – Keyes Beech
Oficiálna stránka filmu: http://www.flagsofourfathers.com/