Z diaľky sa veľké zdá byť menšie

Jeden z najväčších amerických westernov má takéto etické vyvrcholenie: desaťroční chlapci, už priveľkí pre mamu a ešte primalí na umieranie, obklopia milovaného pištoľníka, budúci celoživotný ideál.

„Hanbíme sa za svojich otcov. Sú to zbabelci,“ vravia pištoľníkovi, ktorý vinou zrady ich otcov takmer prišiel o život i sebaúctu. Chlapci túžia byť muži, ktorí by to nikdy neurobili.

Pištoľník z nich bez váhania urobí znovu deti a vybije ich na zadok. „Nie ja, ale vaši otcovia sú ozajstní hrdinovia. Vzali na seba najväčšiu zodpovednosť na svete, pred ktorou som ja zbabelo cúvol. Zodpovednosť za vás, za svoju rodinu.“

Western sa volá Sedem statočných (r. John Sturges, USA, 1960) a je remakom japonského filmu Akiru Kurosawu Sedem samurajov (1954). Kurosawov film som videl príliš dávno a nepamätám sa, či tam taká scéna vôbec je. V americkej verzii je úplne prirodzená. Je výsledkom étosu Západu stelesneného do dvojice slov – sloboda a zodpovednosť.

Japonsko a USA sú takmer susedia, oddelení iba najväčším z oceánov. Obe krajiny sa v dvadsiatom storočí akosi poza chrbát Európy stali globálnymi veľmocami. Dlho sa izolovali, čím utajili svoj obrovský potenciál.

Z diaľky sa veľké zdá byť menšie. Preto tá vojna. Iba z ilúzie perspektívy sa mohli Japonci domnievať, že dokážu poraziť krajinu, ktorá je toľkonásobne väčšia, ľudnatejšia, technologicky vyspelejšia a ekonomicky výkonnejšia. A iba efekt otočeného ďalekohľadu zabránil Američanom, aby brali japonské ambície dostatočne vážne. Prišiel Pearl Harbor a s ním tvrdošijná, nekonečná a neukončiteľná vojna o tretinu zemegule, samá voda.

My, Európania, sme boli príliš zamestnaní našou vojnou, v ktorej milióny proti sebe stojacich vojakov zanechávali po sebe desiatky miliónov obetí, aby utopili v krvi a ruinách europocentrický svet a prenechali ho globálnym veľmociam. O vojne v Pacifiku, ktorá sa neskončila 8. mája, vieme iba minimum. A z pohľadu toho minima hodnotíme Hirošimu.

Nad Reichstagom prestala viať vlajka nacizmu, ale pre Američanov vojna pokračovala ďalej. Stáli zoči-voči civilizácii, ktorá principiálne odmietala myšlienku, že existuje aj iná možnosť ako víťazstvo či smrť. Vojenská prevaha Američanov v lete 1945 bola absolútna a očividná. Napriek tomu sa do plnej paľby vrhali tisíce japonských kamikadze. Keď sa im minuli posledné náboje, dávali prednosť smrti pred uznaním porážky.

O tejto vojne nakrútil veľký starý pán amerického filmu Clint Eastwood súčasne dvojicu filmov. Z pohľadu Američanov Zástavu našich otcov a z pohľadu Japoncov Listy z Iwo Jima (USA, 2006).

Listy z Iwo Jima sú zvláštnym vojnovým filmom. Veľmi málo hovoria o vojne. Ich dominantnou témou je spôsob, ako individuálne prijať porážku.

Na porážku nestačí, že už nemám čím bojovať a viem, že mi nikto nepríde na pomoc. Vojna nie je olympiáda, kde rozhodca zapíska a oznámi výsledok. Porazený vojak má ešte svoj život. Kým funguje armáda, patrí jeho život jej. V okamihu porážky sa mu vracia. A musí sa rozhodnúť, čo s ním. Zomrieť, alebo vzdať sa.

Ostrov Iwo Jim je bezvýznamný kúsok zeme kdesi na ceste medzi Amerikou a Japonskom. Američania ho potrebovali dobyť, aby sa o kúsok priblížili k japonskému pobrežiu. Japonci ho z tých istých dôvodov potrebovali udržať.

Keď sa film začína, je už japonská flotila potopená a letectvo zdecimované. Ostrov chráni niekoľko tisíc slabo vyzbrojených vojakov. Dobytiu nemôže zabrániť nič.

To dodáva situácii jednoznačnosť. Každý japonský vojak, od generála Kuribajašiho (Ken Watanabe), priateľa a obdivovateľa Američanov, cez fanatických dôstojníkov, až po prostých vojakov, otcov rodín, všetci musia zvažovať, čo urobia potom. Nie v boji, ten vo filme príliš nevidíme. Ale až sa minú náboje a smrť ešte neprišla.

Je mnoho úrovní hodnôt, ktoré riadia naše životy a motivujú naše skutky. Túžba prežiť. Túžba prežiť dôstojne. Postarať sa o svoje deti. Chrániť svoj majetok, slobodu a právo. Obraňovať vlasť. Položiť život za ideál, za cisára, za führera, za generalissima. Alebo s ľahostajnosťou existenciálneho filozofa utišovať hlad po rozkoši.

Ideálu, cisárovi, führerovi či generalissimovi je ľudský život ľahostajný. Svojim prívržencom či podriadeným ponúkajú intelektuálny guláš: najmä zopár výkričníkov. Japonský vojak sa nikdy nevzdá! Zomierate pre svoje deti, budete im príkladom. V tých patetických samovraždách akoby už boli naplánované budúce rozsudky.

V nedobytných jaskyniach Iwo Jima sa 36 dní odhodlane bránili obrovskej prevahe tisíce japonských vojakov, desiatky kapitánov, plukovníkov a generál. A každý z nich bol nakoniec Hamletom.

Eastwoodov film Listy z Iwo Jima je smutný. Vecný. Láskavý k pochybujúcim. Je to vojnový film, ktorý nepodľahol fotogenickosti boja. Mágii výbuchov. Smrti v spomalenom zábere. Ale ani sa jej nevyhýba.

Celý film je braný z pohľadu japonskej armády. Je veľmi intímny. Najviac vypovedá prostredníctvom listov, ktoré vojaci píšu pozostalým. V jednej zo scén prekladá japonský dôstojník svojim vojakom list, ktorý napísala americká mama chlapcovi, čo práve pred ich očami zomrel. Vojaci počúvajú a  spontánne vstávajú.

Tento standing ovation je dôsledkom úžasu, ktorý pociťujú. Tá vzdialená, nepriateľská mama píše rovnako ako ich mamy. V pochopení rovnakosti dostáva idea všetkých generalissimov najvážnejšiu trhlinu.

Napriek tomu, že autorom predlohy aj scenára sú Japonci, mám dojem, že jeho vyznanie sa snaží byť globálne. Že platí, alebo by aspoň malo platiť pre všetkých ľudí, národy, viery. Vojna by nemal byť tunel, na konci ktorého musí byť tma.

Listy z Iwo Jima, Letters from Iwo Jima. USA 2005, kino, 141 min.

Réžia: Clint Eastwood
Scenár: Iris Yamashita
Kamera: Tom Stern
Hudba: Kyle Eastwood a Michael Stevens
Hrajú: Ken Watanabe – generál Tadamiči Kuribajaši, Kazunari Ninomija – Saigo, Tsujoši Ihara – barón Niši, Rjo Kase – Šimizu, Šido Nakamura – poručík Ito
Oficiálna stránka filmu: http://iwojimathemovie.warnerbros.com/lettersofiwojima/framework/framework.html