V očiach zabudnutých, bezmenných vojakov sa odráža jediný Napoleon. Galileom krúti planéta, bezmennej inkvizícii navzdory. Na Freudovej pohovke sa rozpúšťajú tisíce bezmenných, zlých snov. A Shakespeare dopisuje Hamleta, aby sa opýtal osudu na jeho zmysel za nás za všetkých.
Svet potrebuje veľkých. Ako pes sa túži podriadiť ich vôli, inteligencii a vášni. Aj keď vie, ako to s tou nesmrteľnosťou je naozaj.
Ale aj mimo dosahu géniov, ktorí nám zo svojho gigantického, teleologického egoizmu režírujú vlastné peklá, klokoce život. Náš každodenný, v dejinách iba plynúci život. V expanzii vesmíru po ňom neostane veľa stôp. Je to svet na dosah ruky. Na vzdialenosť pohladenia. Alebo facky.
V malom divadielku v podzemí ministerstva kultúry spieva občas, raz za pár rokov, Szidi Tobias. Atmosféra neslávnostná. Na pódiu rebrík, záchodová misa na vysokom podstavci a niekoľko tonetiek.
Szidi Tobias je slovenská herečka, ktorej materinský jazyk je maďarčina. Má uhrančivý, hlboký, mierne zastretý hlas a asi dobrých kamarátov. Pretože na piesňach to poznať. Sú plné pohody, aká sa nedá kúpiť za žiadne peniaze.
Nebudem predstierať objektivitu: tú hudbu, texty, spev mám rád, odkedy som sa k nim prvý raz pred rokmi, v inom malom vypredanom divadielku dostal. Majú akýsi melancholický podtón. Asi ako náš život, keď sa na chvíľu prestaneme ponáhľať.
Všetku hudbu píše gitarista Milan Vyskočáni „Vyskočko“ s miernym úsmevom a drsným humorom. Texty Peter Lipovský, človek, ktorý Szidi pozná asi najlepšie. Ani nevieme rozoznať, čo z nich mu pošepla sama do ucha.
Žijeme v dobe, v ktorej už ani Hamleti nezvyknú klásť otázku, prečo žijú. V nekonečnej sínusoide ľudských nálad momentálne víťazí doba realistická. V boji o zamestnanie, o prežitie, o adrenalínovú zábavu a nezáväzný sex sa v slovníkoch udomácnil cynizmus a v hlavách antidepresíva.
Piesne Szidi Tobias sú mestskou, urbánnou poéziou. Nenútia plakať. Nie sú zoznamom sťažností ani snov. Ak sa v nich miluje, tak sa to aj povie. Ak sú strašným smútkom za mŕtvymi kamarátmi, tak sa to nepovie. Pretože len živí sme nevšímaví. Mŕtvi už rozumieme.
Koncert Szidi Tobias nebol typickým vystúpením dospelej šansoniérky. Bol inscenáciou. Veselou, hravou, ironickou. Szidi vie, že diváci poznajú jej piesne. Prečo by inak prišli, veď televízia ponúka toľko celebrít?
A tak si dovolila zvrátiť smutný metronóm životných bilancií. Traja herci akoby zosmiešňovali, čo sa v piesňach odohráva. Cynicky rozbíjali ich pátos. Narušovali ich skromný dej. Znehodnocovali dojatie. Bolo to ako nežné, veselé žmurknutie. Milí diváci, sme v divadle. Tešte sa. Na dojatie času dosť.
Čím viac sa predstavenie blížilo ku koncu a piesne k súčasnosti, pribúdalo češtiny okorenenej trochou maďarčiny. Akoby sa začali rozplývať jazykové bariéry štátov. Ešte to nie je Babylon. To iba duch dunajskej monarchie nachádza o storočie neskôr svoj odraz v európskom činžiaku. Mestský folklór z kaviarní a tržníc si o tom už vizionársky pospevuje. O smútku, o láske. O pohode.
Na konci sa Szidi Tobias poďakovala, že sme prišli. „Dúfam, že ste sa cítili dobre. A prídete zas.“ Jedna pani reagovala ihneď: „A kedy?“
Neviem presne opísať tú jemnú mágiu, ktorá nás odtiahla od televízie. Ale sľubujem, prídem znovu.
Malé osudy potrebujú malé divadlá.
Napísané po koncerte Szidi Tobias v Astorke v sobotu 28. 4. 2007.
František Gyárfáš viac od autora »
Vaše reakcie [5]
Stand by ľudia, stand by chvíle
Zástavy našich otcov
Z diaľky sa veľké zdá byť menšie
Vrabčiak na nebesiach
Bankár v deravých ponožkách a podobné pravdy