Najnormálnejší ľudia sú hospitalizovaní na psychiatrii

BRANO – zavírá samo za mnou zabuchlo sklené dvere a ja som sa ocitla v tichu a pokoji, ktorý vplyvom ruchu podvečerného mesta akoby z ich vonkajšej strany ani neexistoval. Pozdravila som sa vrátnikovi a bojazlivo začala stúpať po schodoch na miesto, kde som nikdy doteraz nebola a nikdy nechcela byť. Na miesto, čo som si predstavovala vždy stiesnene a jeho existenciu v hocijakom spojení s mojou osobou som vylučovala. Psychiatrická klinika.

Teraz mám možnosť prezrieť si ju aj zvnútra a ako bonus zistiť, či náhle tu ocitnuvší sa človek, ktorého som roky dobre poznala len tam vonku, bude prevratne zmenený a punc nenormálnosti bude na ňom viditeľný. Obrazy z knihy Kena Keseyho mi prelietavajú hlavou. Ale nie je čas na lovenie skvelých myšlienkových pochodov hlavného hrdinu ani opisov praktík v teritóriu Veľkej sestry roztrúsených v mojej pamäti. Som na mieste. Otvorené oddelenie.

Tu sú umiestnení pacienti, ktorých lekári posúdili ako nie nebezpečných pre seba a okolie, prípadne tí, čo na liečbu nastúpili tak povediac preventívne z vlastného uváženia. Alebo tí, ktorých labilnú psychickú schránku je riskantné ešte viac stresovať pobytom medzi extrémnymi prípadmi, ktoré je najlepšie skryť aj pred očami oveľa silnejších jedincov. Za odchýlenými dverami poschodia natrafím na sestričku, ktorá sa diametrálne odlišuje od bezcitnej románovej aj filmovej Ratchedovej. Veľké modré oči sa úprimne usmievajú a cítiť z nej odzbrojujúcu pohodu. Cestou k označenej izbe obchádzam skupinku rôzneho veku aj pohlavia, okupujúcu lavičky pri konferenčnom stolíku: „A tak som bez muža už 30 rokov. Celý ten čas som žila pre deti. Teraz sa mi to snažia vrátiť,“ uzatvára staršia počerná pani. „A to vám za celé tie roky vôbec nechýbal sex?" neveriacky zakontroval asi 20-ročný mladík. Čo odpovedala, už neviem, vchádzam do izby a pred sebou vidím osobu, ktorú som prišla navštíviť a ktorej pobyt na tomto mieste je pre mňa stále ťažko uveriteľný.

Klasická nemocničná izba. Na nočných stolíkoch kvety vo vázičkách alebo črepníkoch, na prostrednej posteli voľne pohodený notebook, tričko cez stoličku a očné tiene vedľa otvorenej kozmetickej taštičky. Posteľ pri dverách na sebe nesie ťarchu zamračenej panej v strednom veku. Začujem tiché, ale veselé „ahoj“. Pokojný hlas neveští nič o psychických problémoch, čo vyústili do fatálneho extrému, pre ktorý túto nežnú osôbku ubytovali na takomto nepopulárnom mieste. Trochu napnuté držanie tela a odbiehajúci pohľad prezrádzajú vnútorný nepokoj. Tam vonku – v ruchu „normálneho" života, popri „normálnych" povinnostiach – som si to nevšimla.

Prvá a aj ďalšie návštevy ma fascinovali. Niečo ma tam zakaždým akoby ťahalo a sľubovalo, že časom tam stráveným získavam to, čo je vonku nezískateľné. Vonku sa všetci tvária, akí sú normálni, ako všetko zvládajú a nič ich nezaskočí. Tu sú ľudia, ktorí sa postupne na takých hrať prestali. Nielen počas povinných doobedňajších skupinových sedení s psychologičkou, či súkromných rozhovorov s lekárom, ale aj medzi sebou na izbách či vo fajčiarke stále vystupujú s vedomím, že nie sú v poriadku, že sa musia vyrozprávať a ochotne načúvajú aj tým druhým. Aj objekt mojich návštev tak dospieval a menil sa. Až mi úprimnosť jeho rozprávania bola niekedy nepríjemná. Vždy, keď som kliniku opúšťala, bola som v takej pohode, že ma za spomínanými sklenenými dverami bežný ruch vonkajšieho sveta ovalil ako dobre mierená rana obuškom. Svet normálnych.

Pri počúvaní príbehov niektorých pacientov som nadobudla dojem, že najnormálnejší ľudia nášho sveta sú hospitalizovaní na psychiatrii. Sem sa uchýlili, lebo už nevedeli vydržať záťaž nenormálnosti hektického života, ktorá ich zožierala a na ktorú my ostatní máme vyšší stupeň tolerancie. Tá spustila v hlbinách ich duší doteraz dobre zašitú chorobu, dostala ich do hlbokej jamy depresie, z ktorej sa sami vyškriabať nevládzu. Tu, pod ochranou a s pomocou, začínajú za seba bojovať. Ktovie, čo s nimi bude, keď ich uvrhnú naspäť medzi nás. Ešte berú lieky a bolestivé zásahy zvonku sú minimalizované. Aj keď telefonáty od manžela, v ktorých svojej žene vyčíta, že má oči ako diabol a že by už vôbec z blázinca nemala vyjsť, lebo sa bojí o seba aj syna, určite pacientke na vnútornom pokoji nepridajú a jej znovu nadobúdaným sebavedomím otrasú. Hoci sa neskôr v skupinke so spolupacientkami smeje na tom, že tento jej bláznivý muž sa považuje za normálneho a voľne sa pohybuje na verejnosti. Pritom by sám patril do blázinca.

Apropo, blázni a blázinec. Väčšinu pacientov na tomto oddelení týmito výrazmi nie je možné uraziť. Je im úplne jasné, že tak ako sa hanlivý pojem blázon nerovná pojmu psychiatrický pacient (hoci v internetovom lexikóne slovenského jazyka je pri hesle blázon na prvom mieste uvedené: duševne chorý, pomätený človek), tak ani pojem blázinec sa dávno nerovná pojmu psychiatrická klinika. To si len niektorí nadutí a pravdepodobne ozajstní blázni takto bezúspešne zvyšujú svoju osobnú hodnotu. Rovnako ako tí, čo sa pri spomenutí týchto slov vrhnú na obranu psychiatrických pacientov možno s tým najlepším úmyslom. Ich obrana sa totiž mení na rovnaké prirovnávanie ako v prvom prípade a vyznieva trápne.

Život útočí na každého z nás. Zatiaľ jeho nástrahy znášame a vychádzame z boja minimálne s remízou. Ale každý sa raz môže dostať do krížovej paľby kopancov, ktorú už neustojí. Zrazu je presvedčený, že nič nemá zmysel a nič viac podnikať sa neoplatí. Vždy existujú minimálne dve cesty. Po spomenutom zážitku verím, že ak sa to stane mne, budem mať toľko síl, aby som išla cestou boja o seba samú pod ochranou, ktorú už viem, kde nájdem. Druhá cesta, ktorá je rýchlejšia a ktovie, či nie príjemnejšia, vždy počká.