Dg: "Ja byť tebou, robím to inak."

Existuje druh ľudí, ktorí všetko vedia. Obvykle im stačí len najmenší náznak, že niekto v okruhu 500 metrov potrebuje radu, pomoc, alebo sa jednoducho niečo nepremyslene opýtal. Na záchranu je neskoro. Človek-ktorý-všetko-vie sa cíti ako kaprík vo vode, našuchorí sa a hromovým hlasom spustí. Príbuzní a dlhoroční známi sa už v tom momente krčia vo svojich izbách so slúchadlami na ušiach, sucho pregĺgajúc lieky na tlak alebo antidepresíva a píšu ospravedlňujúce listy svojim budúcim ex-známym. Po prednáške totiž ostanú v obývačke ležať bezmocné obete. Niektorí sa na smrť urazia, niektorí možno aj rozplačú a zhruba polovica už nikdy viac nepríde.

Zlí sú zlí a dobrí ešte horší
Základné delenie Človeka-ktorý-všetko-vie je na dva druhy. Dobrý a zlý. Zlý je taký, ktorý vo svojej dospelej podstate oplýva negatívnymi vlastnosťami a k poučovaniu sveta ho vedú naskutku odporné príčiny. Takýto človek vám všetko vysvetlí, aby si mal na kom vyliať svoju nenávisť a zlosť. Bude vás mať od začiatku až do konca za idiota. Šanca, že by svoj názor zmenil, je nulová, pretože je presvedčený, že blbý je celý svet, jeho vynímajúc.

Naopak, dobrý prototyp je vedený čisto noblesnými pohnútkami. Vysvetľuje a poučuje, aby svet zachránil. Na svojho oponenta kričí a nadáva mu rovnako hlasno ako zlý. Jeho rozčúlenie z cudzej nevedomosti je však oprávnené, pretože je na celoživotnej misii: odbremeniť ľudstvo od blbosti.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že nebezpečnejší je zlý Človek-ktorý-všetko-vie, no opak je pravdou. Dobrí aj zlí sú vlastne identickí kreténi, lezúci na nervy celému svojmu okoliu. Sprievodné znaky zahŕňajú: zosilnený hlas pri možnosti niečo vysvetliť, zapálený pohľad upretý na jeden bod pomáhajúci koncentrácii, príznačné gesto, ktoré blízki rozoznávajú ako poplašný signál, a jeden životný partner-chudák, lebo Človek-ktorý-všetko-vie nechodí po horách sám (to by jeho existencia vlastne nemala zmysel).

Zhubnosť Dobráka spočíva v mimikry a v domnelej opodstatnenosti jeho boja. Často si osvojí určitú formu spoločensky prijateľného správania a človeka neznalého pomerov dokonale zmätie. Na začiatku rozhovoru, napríklad o tom, či na zajtra hlásili dážď, s úlisným úsmevom poznamená, že je v poriadku mať vlastný názor. Obeť sa chytí na udičku a prezentuje ho. Napríklad naivne povie: „Zajtra má pršať.“ Na to Dobrák víťazoslávne zakričí „Ha!“ a beží po meteorologickú mapu. O pár sekúnd jeho protivník opantaný polhodinovým grafickým výkladom o zajtrajšom počasí a o svojej chybe pri pokuse ho predpovedať. Ťažko dychčí na gauči a márne sa snaží naznačiť Dobrákovi, že už by radšej hádam šiel. Pozeraním sa na hodinky, potením a nešťastným pišťaním, že musí vyzdvihnúť deti zo škôlky, nedosiahne nič. Naopak, môže sa omnoho viac zamotať, lebo Dobrák bude náchylný vysvetliť mu, čo všetko robí v role otca zle, keď chodí po deti o pol štvrtej namiesto o tretej „ako všetci slušní ľudia“.

Nepatrné uvoľnenie zovretia príde až vtedy, keď obeť prizná, že sa mýlila. Čím silnejšie výrazy pokory, tým lepšie. „Mal si pravdu“, „Absolútne súhlasím“, „Muselo sa mi to popliesť, prepáč“ a „Ďakujem za vysvetlenie“ sa odporúčajú zaklincovať auto-bičujúcim „Ja som ale idiot“ a podobne, ktoré Dobrákovi umožnia na záver prezentovať jeho blahosklonnosť: „Nebuď na seba taký prísny – všetci sme omylní.“ Na druhý deň, keď obeť cestou po deti (o tretej) zmokne, bude mať chvíľu neodbytný pocit triumfálne zavolať Dobrákovi s víťazným: „Tak vidíš, ty k…t!“ Vo vlastnom záujme treba odolať. Dobrák má totiž pravdu vždy.

Viac dobra pre každého!
Dobré úmysly používa Dobrák ako ospravedlnenie všetkého svojho psychopatického vyčíňania. Zaťato doopatruje neznesiteľnú matku, zarobí milióny a spraví kariéru v architektúre. „To všetko pre rodinu,“ povie skromne. „Na smrteľnej posteli si budem môcť povedať, že som všetko urobil správne.“ Dôraz je, samozrejme, na správne a vnímavejší jedinci občas pri zapálenom prejave plnom sĺz a rodinných fotiek zapochybujú, či to celé nie je tak trochu kulisa.

Rodinou sa oháňa ako ružencom, no v skutočnosti je to workoholik zamilovaný do svojej práce, peňazí a najmä do seba samého. Úspechy mu len umožňujú poúčať na profesionálnej úrovni. Veď ako môže ktokoľvek odporovať profitujúcemu podnikateľovi alebo vzornému otcovi? A Dobrák si myslí, že má patent na všetko. Čo na tom, že za ním ostáva manželka, ktorá kedysi mala vlastný názor, ale ktorá pod vplyvom „psst, nevyrušuj, teraz hovorím ja“ zabudla ľudskú reč. Čo na tom, že z neustálych nervov trpí žalúdočnými vredmi, roky je potichu alkoholička alebo má zo stresu rakovinu či problémy so srdcom. Skutočný trpiteľ a obetavec je on. „Kto za pravdu horí“ je zväčša veľké hovado, určite vybavené ohňuvzdorným oblečkom. Zhorenie za pravdu charakterného hovada, ale bolí rovnako ako upálenie zaživa.

Kus Dobráka je v každom a občas všetci zaklincujeme partnera v rozhovore objaviteľským výrokom typu „veľryba je najväčší cicavec“ alebo „v palmovom pavilóne nájdeš palmy“. Mnohokrát nevieme odolať, aby sme nepovedali, alebo si aspoň nepomysleli: „To by sa mne nemohlo stať“ a „Ja by som to urobil úplne inak,“ mysliac „omnoho lepšie“. Odkiaľ berieme patent na to, ako urobiť veci správne? Kto z nás vie, čo to v danej chvíli je a hlavne ako to správne bude vyzerať z odstupu? Čo ak pri poslednom súde niekto rozhodne, že „vtedy s tým zarobením 14. milióna (záchranou ohrozeného druhu vtáctva alebo kontrolovaním čistoty domácnosti) si to poriadne posral, kamoško“? Čo ak sa zrazu ukáže, že tá, podľa nás najsprávnejšia, cesta do neba je zarúbaná a vedie akurát tak do…, v lepšom prípade do očistca?