Kedy na človeka príde to zlo?

Pochytili sme sa na tom, či by za dokonalých podmienok bol každý človek dobrý. Bolo pár hodín po polnoci, na bare už boli vyložené stoličky, okolo nás pach dezinfekčného prostriedku a my sme dopíjali tretiu kapurkovú. Moja bláznivá Viktorka a ja.

Scéna: na americkej ulici v špine a chlade zomiera afganský chlapček aj so svojou matkou. Vypadli z kamiónu, dva týždne nejedli, nehovoria po anglicky. Vikina trvá na tom, že pohodlne si žijúci Američania by mali takýmto chudákom zaplatiť úhradu za nemocnicu, strechu nad hlavou atď. Veď ich to takmer nič nestojí. Peanuts, ako sa hovorí. Očakáva to minimálne od svojho strýka, ktorý ju však prekvapí svojou konzervatívnou a nehumánnou/neempatickou reakciou:

„Pomôžeme dvadsiatim, a ďalších dvesto ich príde. A potom nás začnú vyhadzovať do luftu.“

Vikina v zhode s modernými ľavičiarmi sediacimi v teple svojho akademického kamrlíka, ďaleko od nástrah tretieho sveta alebo komunít žijúcich na okraji spoločnosti, tvrdí, že takýto prístup je krátkozraký. Z ľudí sa podľa nej stávajú zloduchovia preto, lebo vyrastajú v otrasných podmienkach, nemajú vzdelanie, ich vzory sú prapodivné, nábožensky zdeformované vidiny… Potiaľto by som mohla súhlasiť.
Vikina si však myslí, že každý by mohol byť dobrý, ak by mal ten správny hintergrund, konkretizovaný v jej predstave do komba vzdelanie + dobrý mentor. Keď sa všetkým nešťastníkom pomôže, budú dobrí, lebo si to budú môcť dovoliť. A tu sa pri víne začal náš boj dobro verzus zlo.

Možno je to dobrá teória, ale nefunguje. Keby naozaj stačilo mať mentora a vzdelanie na to, aby bol človek dobrý, čo by bolo s takzvanou slobodnou voľbou? Ako by sme vysvetlili napríklad vysoko vzdelaných teroristov?

„Dobre, vzdelanie majú,“ pripúšťa Vikina, „ale čo mentor?“

„Čo mentor,“ hovorím ja. „Veď ten človek študoval na jednej z najlepších univerzít, povedzme v Nemecku. Myslíš, že keby chcel, nenašiel by tam aspoň jedného pozitívneho majstra Yodu?“

Rozumiem Vikine. Keď šoférujem okolo Slovnaftu a niekto pri pohľade na smutných polonahých čiernozubých zombíkov naskakujúcich do tirákov povie „Fakt nechápem, ako to tie ženské môžu robiť!“, odpoviem, že ja chápem. Keby hocikto z nás vyrastal v nedostatočných finančných a sociálnych podmienkach, s rodičmi alkoholikmi, ktorí by mu odmalička každodenne vysvetľovali, že je hovno, uveril by. A celý jeho život by sa ľahko mohol niesť v tom duchu – som hovno, nič lepšie si nezaslúžim. Otupme ten osud, holky, troškou špinavého heráku. A zrazu je človek na Slovnafte, cesta bola hladká a rýchla.

Je mi jasné, že ak človek nemá čo jesť, nebude riešiť „nepokradneš“ z hľadiska morálky. Viem však zároveň aj to, že napriek môjmu takzvanému ideálnemu zázemiu som aj ja mala momenty, keď som to neriešila. Napríklad keď som sa stavila s kamarátkou, že dokážem v Priore potiahnuť čokoládovú tyčinku. Táto moja ďalšia kamarátka je teraz matka dvojročnej dcéry a upokojuje sa teóriou, že každé dieťa je vo svojej podstate dobré. Môže byť. Len si myslím, že časom, keď nepoškvrnený púčik vykukne z inkubátora svojich dokonale morálnych rodičov, stane sa človekom a bude po teórii. Priplazí sa had-pokušiteľ a aj tá najnevinnejšia ovečka zrazu zatúži naplniť svoje egoistické potreby.

Ťažko povedať, kedy to zlo na človeka príde. Ale v menšej či väčšej miere príde vždy. Preto sa obávam, že nie každý má v sebe rovnako silne zakorenený morálny zákon napriek tomu, že hviezdne nebo nás spája všetkých. Veď to by sme všetci museli denno-denne zachraňovať umierajúcich utečencov. Neverím, že každý, kto dostane k dispozícii dobrého mentora a vzdelanie, bude dobrý. Keby to fungovalo, ako by sme vysvetlili Darth Vadera?