Všetkým preživším Wertherom sa ospravedlňujem

Kam sa podeli romantickí hrdinovia, vždy pripravení efektne si prehodiť slučku okolo krku, prípadne si lognúť jedu? Nebolo to krásne, keď muž zahorel láskou (alebo aspoň túžbou) a pre svoju milovanú bol ochotný obetovať aj život? Predstavujem si to ako mix Werthera a The Dead: nevypovedaný výkrik „bez tvojej lásky môj život nemá zmysel!“, postupné duševné aj fyzické chradnutie, často sprevádzané horúčkovitým pohľadom v prítomnosti objektu lásky, veľa, veľa listov, väčšinou nikdy neodoslaných, a potom hybaj na pôjd alebo sa vysotiť z okna. Silnejší jedinci si autosugestívne privodili koniec vo forme nejakej odpornej smrteľnej pliagy.

Dnes, keď muž miluje, nerobí to z úctivej vzdialenosti. Netrpí tíško doma pri pere a atramente, dokonca si myslím, že sa ani nepotí a tupo nezíza do ohňa. Neponúka modré z neba. Naopak. Namiesto lahodnej serenády podnapitý vreští pod oknom „ja ťa chcééééééééém“. Prosíka, skučí. Bez kúska hanby sa rozplače, a nie raz. Predtým sa muž išiel so svojím sokom v láske biť na niečo (meče, nože, pušky, päste), dnes vyvolá žiarlivostnú scénu. Nájde si ženu  s anjelskou tváričkou, zlatými kaderami a skvostným telom a potom sa už len trasie. Keď sa ona s niekým rozpráva, on trpí. Ale ako trpí! „Ty k…a, zničila si mi život!“ dupká nožičkami. Niekedy si až cvrkne, taký je jedovitý. Z Werthera sa pomaly stáva Raging bull. Na druhý deň na chvíľu uhrá pokojného baránka a ospravedlňuje sa. Pre umocnenie efektu opäť trocha zaslzí.

- Ale ja ťa milujem!

- (To je pekné, ale čo ja s tým, keď ja teba nie až tak, alebo vôbec.)

Werther by rezignovane pokrčil zvesenými rachitickými ramienkami a v tom momente by už rukou vo vrecku uväzoval slučku a rozmýšľal, s čím sa rýmuje koniec. Nech je aj list na rozlúčku štýlový a elegantný, a najmä nech dáme nespôsobí prílišnú bolesť. „Chápem,“ zašepkal by, „uvedomujem si, že nie som vašej lásky hoden“ a tíško by sa zastrčil do kúta, kde by jeho utrpenie nebolo na ťarchu ostatným.

Raging bull vycedí potok. Sopeľ mu steká do pokrivených ústočiek, z ktorých spolu s bublinami besných slín vychádza aj obžaloba. „Ale ja bez teba nedokážem žiť. Musíš byť so mnou. Čo mám robiť?“ opakuje dokola a stále nechápe, že sa pýta tej nepravej. Nepravá by najradšej zahlásila „hocičo, len nie toto,“ ale chápe, že situácia je vážna a že empatia je základom modernej spoločnosti. Tak len prikyvuje a kvári sa výčitkami svedomia, že mu zničila život. Keď to Raging bull preženie a pri každej príležitosti jej nakladá tiahu svojich citov na ramená spolu s odovzdaním zodpovednosti za jeho šťastie, naserie sa aj tá najväčšia filantropka. Opäť (v duchu) si povie, že keď ona trpela kvôli nemu, nevyhadzovala mu to stále na oči. Naopak, hľadala chybu v sebe. Kde sa v ňom berie tá drzosť – po všetkom, čo si s ním musela prestáť?!

Raging bull tiež prizná, že to prepálil. „Ja som taký debil, za všetko môžem ja!“ piští namiesto toho, aby za seba nechal hovoriť brilianty, kabelky Chanel, kožušiny, alebo aspoň kvety či tyčinku Milena. Sedí s hlavou zaborenou do jej lona a utiera si nos do jej kašmírového šálu. Keď si ho ona nenápadne potiahne, vyskočí na rovné nohy ako pekný aj múdry Ivanko a zdvihnutým prstom obžaluje dotyčnú z mamonárstva a necitlivosti. Ona opäť nič nepovie, no v duchu pre istotu zanadáva ako kočiš, aby z nervov nedostala žalúdočný vred. Keď ho konečne vystrčí za dvere, zavolá svojmu mobilnému operátorovi a zmení si číslo.

Prečo nás muži nemilujú tak, aby nás tým neobťažovali? Prečo keď sú oni smutní, chcú, aby sme boli aj my? Kam zmizlo to bláznivé džentlmenstvo, ktoré ich nútilo hádzať saká cez kaluže? Dnes keď poviete svojmu frajerovi, že treba vymeniť žiarovku v šatníku, odpovie, že on sa v šatníku nemusí vidieť. Keď si zrazu balíte kufre, nechápe. Až potom je ochotný ísť LEN kvôli vám z Bratislavy do Pezinka, kde sa ukrývate u mamy. No a vtedy to už začína spadať do kolónky „už ťa nemilujem, daj mi pokoj“, čiže jazdenie do Pezinka nemá zmysel. Zmysel to malo tri roky predtým, keď bolo treba ísť k svokre po orechy a pod.

Láska sa nedá vydupkať. A láska neznamená automaticky opätovanú lásku. Pre generáciu Raging bullov, závislú od okamžitého uspokojenia svojich prianí a potrieb, je to tvrdý úder pod pás. Sú zvyknutí na pomery chcem-dostanem. Niektorí pre istotu nechcú veľa, iní sa chcú zabávať, kým sú mladí, tak do päťdesiatky. Kopačky dávajú oni a zvládajú to s bravúrou. Keď sa to otočí, predvedú neskrývané zúfalstvo. Podozrievam ich, že nie preto, aby nám ukázali, ako nás milujú. Skôr aby sa im okamžite uľavilo.

Všetkým preživším Wertherom sa autorka úprimne ospravedlňuje.