Ešte raz povieš „milujem ťa“ a ujdem

Máme s frajerom taký úzus: slová ako „milujem ťa“ a „ľúbim ťa“ sú v našom vzťahu tabu. Rozhodnutie to bolo vcelku jednohlasné. Prišlo spontánne, asi po niektorom z prvých vážnych rande, keď sme na záver chceli vyjadriť naše city, a ani jednému z nás nešlo do huby nič klasické. Zhodli sme sa, že klasika je pre nás otrepaná. Neveríme jej: používali sme ju predtým, a nič to nezaručilo. Láska za hrob sa nekonala, happy endy nás obchádzali, tak prečo to zase skúšať s použitými frázami?

Podozrievam sa, že nechuť k „romantike“ je vo mne zakorenená odmalička. Môj chladný prístup k západom slnka vo dvojici a k vyjadrovaniu citov je jednoducho v mojej povahe. Neznamená to, že nemám rada, alebo že dokonca nemilujem, len to svojmu náprotivku odmietam hádzať o hlavu a takisto to nechcem počúvať. Ľúbiš ma? Dobre. Viem. Ukáž mi to. Problém nastane, keď to nebudem cítiť. Obávam sa však, že vtedy to AJLAVJU tiež nespraví.

Pamätám sa, keď som bola tínejdžerka, čítala som nejakého slovenského spisovateľa, myslím, že to bol Martin Šimečka. V jednom príbehu protagonista povedal, že nedokáže svoju lásku oslovovať menom. Moja spomienka na tú poviedku je zrejme dosť skreslená, ale ja som sa v tých -nástich stotožnila s myšlienkou, že meno „Jano“ nie je dosť dobré pre MÔJHO Jana. Fakt, že je Janov tisíc, by z oslovenia môjho Jana menom urobilo obyčajného človeka. A tak som pre frajera vždy vymýšľala vlastné mená. Niektoré z nich boli príšerné a často ich vyslovenie sprevádzal hysterický smiech z jednej alebo z druhej strany, ale zdomácneli nám. My vieme, čo znamenajú a aký majú pre nás význam.

Rovnako je to aj s vyjadrením lásky. Naše heslo funguje výborne, neznie pateticky a len my dvaja vieme, čo vlastne hovoríme. Aké však bolo moje prekvapenie, keď po menšej kríze, ktorú sme si udreli, začali mojím smerom lietať uplakané uslintané „ľúbim ťa“, „to, čo medzi nami je, je úžasné a ja o to nechcem prísť“ a podobné nehoráznosti. Čo si má dievča, ktoré je zvyknuté na simultánne grgnutia namiesto zvlhnutých očí, myslieť?! Prirodzene, pociťovala som to ako citové vydieranie. Zradu. Násilie. Dohovárala som mu. „Nerob to. Medzi nami je vážne niečo špeciálne, nekaz to sladkými frázami, prosím ťa.“

„Nemôžem si pomôcť! Čo je na tom, že ti chcem povedať, že ťa milujem?“

Zmocňovalo sa ma nefalšované zúfalstvo. Slzy sa mi tlačili do očí. Najhoršie bolo, že jeho oči UŽ boli zaslzené. Strach a hrôza, miestnosť sa zmenšovala, nemohla som dýchať… Nato on zavalí:

„Ja ťa naozaj milujem.“

A nato zavalím ja, zatlačená v kúte, s očami vypleštenými:

„Ak ešte raz povieš, že ma miluješ, ujdem.“

Chvíľu sme na seba pozerali. Myslím, že bez žmurkania. A potom sme sa začali smiať.

„Uvedomuješ si, čo si povedala?“ Môj frajer sa prehýbal v páse. Od smiechu mu tiekli slzy.

Pochopil, že mojím spôsobom aj ja jeho.

Odvtedy je pokoj. Ale prisámbohu, ak ešte raz spanikári, nebudem už taká citlivá.