Michal Hvorecký sa o naše srdcia opäť uchádza s románom. Hlavným hrdinom Eskorty je Michal Kirchner – Čechoslovák, heterosexuál z rodu homosexuálov a netradične milovník Berlína. Detstvo prežije v Prahe a Bratislave, detailne memorujúc čitateľsky zaujímavé zážitky. Dekadentný rodičovský byt je miestom bohapustých orgií a čítania samizdatovej literatúry, kde si malý Michal formuje svoj ploský charakter. Ten mu zoceľujú aj nemilosrdní vyšetrovatelia komunistického režimu, pred ktorými sa naučí zaprieť aj nos medzi očami. Nadané dieťa.
Nasleduje cesta do Berlína, západného!, teší sa aj malý Michal, no trpí, keď ho nemilosrdní rodičia nechávajú samého, aby sa mohli oddávať svojim zábavkám. Čoskoro sa však zoznámi s drogami a stredoškolský život sa hneď stáva zaujímavejším. Po páde komunizmu a návrate na rodnú hrudu sa z Michala stáva luxusná kurva, nadšená alpskými hotelmi a značkovými hodinkami, presne v autorovom obvyklom duchu. A potom sa to všetko skomplikuje hrdinovým úpadkom a samozrejme láskou (alebo autorovou predstavou o tom, čo je láska).
Do tohto bodu, čiže takmer dve tretiny knihy, si Hvorecký vystačí s opisom. Dosť veľkým problémom je zvolená perspektíva „Ich-Person“, ktorá sama osebe prináša nástrahy, pretože limituje rozprávanie len na hlavnú postavu. Do hláv ostatných hrdinov sa nikdy nedostaneme. Zjavne to ani nebolo úmyslom autora, no tým pádom sú zážitky podané Michalom nedôveryhodné, ale nehovoríme tu o literárne zaujímavom princípe nedôveryhodného rozprávača. Hovoríme len o veľmi obmedzenom rozprávačovi (autorovi?), cez ktorého je nemožné vystavať scény s dramatickými oblúkmi. Všetko o hlavnom hrdinovi sa tak dozvieme cez pasáže, ako je nasledujúca, kde zas a znova vyvstáva otázka, kto tu vlastne Michalom hovorí a prečo sa Hvoreckému nedá cez slová svojho hrdinu povedať, čo chce?
„Minulosť bola hotová a padla na mňa ako kameň. Bol som prázdny a nevládny. Všetko ostalo na svojom mieste, ale predsa pôsobilo úplne inak. Cítil som, že mi podlaha uniká spod nôh.“
Hvorecký naloží hlavnému hrdinovi na chrbát príliš veľa. Michal Kirchner má byť produktom svojej doby a okolností, ľudská troska vyrastajúca v najhoršom meste, bez lásky, bez perspektívy, v dobách, keď sa svet mení zo zlého na horší. Máme sledovať jeho kvázi dramatický osud a zároveň veriť jeho komentárom k situácii v krajine, ktorá prechádza z komunizmu na niečo ako „Schein-Kapitalismus“. Autor sa znova dostáva do vlastnej pasce: Kirchnerovi, ktorý v živote neprečítal knihu a o nič sa nezaujímal, ťažko uveríme, že vypustí z úst úvahy o „dnešnej“ dobe podozrivo podobným štýlom, na aký sme zvyknutí z trefných neliterárnych esejí Hvoreckého.
Keď sa človek prepracuje opisnou časťou knihy, vyhladovane zhltne kapitolu vystavanú na dialógoch a dramatickom deji. Náš hrdina je zamilovaný, v podstate prvýkrát v živote (a v knihe) cíti podobne ako človek a my by sme mu to chceli veriť. Idylu narúšajú zle editované vety a fakty, typické aj pre iné diela slovenskej literatúry.
Hrdina prichádza cez zasneženú cestu k chate, kde naňho čaká jeho dievča: „Zbadal som ju medzi franforcami hmly. Stála vonku, od chladu sa triasla a fajčila jednu od druhej. Veľmi rýchlo žmurkala.“
Po prvé: keď práve prichádza, ako môže vedieť, že tam ona stojí a fajčí jednu od druhej? PRIPAĽOVALA SI PRÁVE jednu od druhej? Po druhé: ako sa vidí cez franforce hmly rýchle žmurkanie? Po tretie: vieme, že je mínus sto, prečo nám teda Kirchner redundantne, ako je jeho nepríjemným zvykom, oznámi, že sa triasla OD CHLADU?
Hvoreckého hrdina, dobre mienená karikatúra deformovaného charakteru splodeného na hranici včerajška a dneška, nedokáže svoj príbeh vyrozprávať tak, aby aspoň trochu hlbšie zabŕdol do zaujímavo nastolenej témy. Finále prináša povinný duševný prerod Michala Kirchnera, ako ho zákon a teória kážu. Hvorecký však ide ešte ďalej a z Kirchnera sa cez Helenu Fibingerovú stane „niekto úplne iný“. Tentoraz som veľmi rýchlo žmurkala ja. Neuveriteľný príbeh sa končí vo vlastnej tradícii – neuveriteľne a s epilógom, ktorý sa už pár rokov nenosí snáď ani v najurputnejších a najalkoholickejších intelektuálno-politických kruhoch.
Hvorecký, M.: Eskorta, Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT 2007
Ľubomíra Vojáčeková viac od autora »
Vaše reakcie [34]