Nie je myšlienka tým najsilnejším hýbadlom sveta?

Prvý snár som si založila asi v sedemnástich, keď som pochopila, že nezaznamenávať si svoje sny je bohapusté plytvanie nápadmi a že sa mi určite viac oplatí zapísať si ich a neskôr použiť do nejakého literárneho útvaru, ako ich jednoducho zabudnúť. Zapisovaním snov som však zistila, že nie všetky sú iba surrealistickou zmeskou náhodných výjavov. Niektoré z nich s určitým predstihom predpovedali významnejšie udalosti, ktoré sa neskôr stali v mojom najbližšom okolí. Vtedy som si prvýkrát uvedomila, že medzi skutočnosťou a snom nie je zas taký veľký rozdiel, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.

Počas štúdia scenáristiky som si mohla overiť, že vymyslené a skutočné sa prelína nielen v živote notorických klamárov, ale aj v životoch tých, ktorí nehmotné myšlienky zhmotňujú na papier (a tí šťastnejší aj na filmové plátna a televízne obrazovky). Neraz sa mi stalo, že som príbehu inšpirovaného mojím životom vymyslela koniec – a ten sa vzápätí stal aj v skutočnosti. Nakoniec som sa tak začala báť sily písaného slova, že som si dala určité predsavzatie, že budem do svojej tvorby dávať tak málo negatívneho, ako to len ide. Preto sa bojím písať detektívky a horory a preto mám tak rada šťastné konce.

Hovorí sa, že by ste si mali želať iba to, čo unesiete, ak sa to splní. V mojom živote to platí na sto percent. Keď som si v duchu zaželala frajera nejakej konkrétnej predstavy, povahy a povolania, presne takého som vzápätí stretla. Ak som si vymyslela výhovorku, prečo nemôžem odovzdať nejaký scenár načas a vymyslela som si napríklad pokazenú tlačiareň, tlačiareň sa mi vzápätí aj pokazila. Nie je myšlienka tým najsilnejším hýbadlom sveta? Už viem, prečo si nesmiem predstavovať nič zlé, myslieť na niekoho v zlom, a už tobôž nie niečo negatívne robiť. Či už to voláte božie mlyny alebo karma, dá sa na ne spoľahnúť ako na smrť.

Nedávno ma zaskočila jedna veta v článku Elzy Goodmanovej. Podľa nej „Tajomstvo úspechu zrelej ženy vo zväzku s mužom bude asi ukryté v neočakávaní. Ak nič mimoriadne od partnera neočakávate, nikdy nebudete cítiť smútok v duši, sklamanie z toho, že nič neprišlo.“ Tajomstvo môjho šťastného manželstva však spočíva v pravom opaku. Kým očakávam, kým si predstavujem, že za neskorým príchodom môjho muža je niečo pozitívne, že mi práve kupuje kvety alebo darček, že sa zdržal len preto, lebo rozmýšľa, čím by mi spravil radosť, dokážem byť šťastná. A ak nakoniec príde neskoro a nič neprinesie, zabudne na výročie alebo spoločný program, na ktorom sme sa dohodli, poviem si, že to nevadí, veď nabudúce to už určite vyjde. Kým mám svoj vysnený svet, v ktorom mám svoj ideálny domov, celkom nepodobný tomu skutočnému, ideálneho manžela a ideálne dieťa, môj ideálny svet, v ktorom aj ja sama som ideálna, tak je všetko v poriadku. Skôr či neskôr tento ideálny svet viac alebo menej presiakne do tohto skutočného, skrášli ho a presvetlí, zharmonizuje a prevonia. A do tých čias, kým sa tak stane, budem mať aspoň kde snívať. Pretože v okamihu, keď si pripustím skutočnosť, ktorá je nie vždy práve ideálna, v momente, keď ku mne prenikne smrad psích zvratkov, detský vresk a dvojmetrová kopa na žehlenie dostane ostré obrysy, keď si začnem pri mužovej neprítomnosti predstavovať, že ho vystrihujú z pokrkvanej karosérie auta alebo je v cudzej náruči, som stratená.

Svet je taký pekný, aký si ho urobíme, alebo aspoň predstavíme a ak mu nedáme šancu, negatíva z nás stečú ako z husi dážď. Aspoň dúfam.