Cvakni, nech viem, kto si

Prednedávnom sa štvorica mojich kamarátov rozhodla, že by sa mali ísť pozrieť na Kubu, kým je Kubou. Dlho neváhali, kúpili letenky a šli. Tento týždeň sa vrátili, po trojtýždňovom pobyte na Kube boli opálení, plní dojmov, kufre napchaté cigarami a karty digitálnych fotoaparátov preplnené fotkami. Fotky stiahli, dali na web, nech všetci pozeráme, kocháme sa, prípadne závidíme, že sme tam neboli s nimi. A tak pozerám. Fotky prvého, druhého, tretieho, štvrtého. A nechápem. Podľa rozprávania boli všetci štyria spolu na Kube, videli tých istých ľudí a tie isté veci, zažili rovnaké situácie, kúpali sa na tých istých plážach, opájali sa rovnakým západom slnka. A predsa to boli štyri absolútne odlišné Kuby, štyri dovolenky, ktoré nemali nič spoločné.

Prvý z nich ju zjavne trávil na pustých uliciach sledovaním prichádzajúcich áut a cyklistov (pokojne aj desať fotiek venovaných jednému pohybujúcemu sa objektu), zaznamenávaním schátralých budov vhodných na zateplenie alebo sanáciu, nudením sa na opustených plážach pod zamračenou oblohou alebo postávajúc pod zapadajúcim slnkom s námahou sa derúcim za obzor ponad temné more a zvetrané drevené prístrešky proti slnku.

Druhý plával v mori, potápal sa, kochal sa rybičkami, očumoval dievčenské zadky so zarezanými plavkami a pôvabne ošumelé priečelia budov. Sem-tam spravil nejaké pekné štylizované foto, aby sme vedeli, kto s kým kde dovolenkoval (hlavne, aby bolo vidno dominantu).

Tretí sa veľa pozeral. Čiernobielo alebo sépiovo zachytával okamihy, vykrajoval ich fotoaparátom z reality, ako sa vykrajujú medovníky z cesta. Z jeho obrázkov šla nostalgia, liana na strome dokázala rozplakať, starý bicykel opretý o popukaný múr rozprával, Kubánec na prahu svojho domu mal v každej vráske inú spomienku. Trubkára sme takmer počuli, more na fotke sme cítili v každom póre tela. Kuba z jeho fotiek bola smutnosladká ako spomienka na cukrovú vatu z detstva, keď sme boli naposledy s dedkom v lunaparku, naposledy ako dieťa, naposledy s dedkom.

Štvrtý si vo fotoaparáte doniesol farebnú Kubu. Ostré obrysy, farby, ktoré žiarili, Kubánky sa na nás usmievali tak, až sme mali chuť na prvý pohľad sa do nich zamilovať, zabudnúť, kto sme a odkiaľ sme prišli, zapichnúť medzi zuby slamku s mojitom a nikdy viac nezdvihnúť kotvy. Domy s fasádami, ktoré už niečo zažili, hýrili trepotavými farbami sušiacej sa bielizne, mužov, žien, detí a psov, ktorí sa na nás usmievali a fotografovi vedome darovali kúsok zo seba, nech si ho odnesie domov. A jeho fotky boli tak trochu ako správne naložená zelenina. Plná farieb a vôní, až ste mali chuť sadnúť do lietadla a ísť tiež ochutnať. Neskutočne modrú morskú vodu všade naokolo, nebo a palmy na dosah, na pokožke bubliny, slnko a piesok. Lolitku nastupujúcu do starého cadillacu. Starú pani, ktorá sa smeje. Trsy zelených banánov na korbe rozheganého nákladiaku. Troch pánov hrajúcich karty. Chuť žiť. Hudbu. Zvírený prach na ceste.

Rozmýšľala som nad tým, ako je možné, aby sa ich fotografie z tých istých miest tak neuveriteľne líšili. Chápem, že každý má iný pohľad na svet, ale nikdy by som si nepomyslela, že to môže byť až takto výrazné. Môže sa jeden z nich cítiť taký osamelý, keď druhý je v tom istom okamihu obklopený vysmiatym davom? Môže byť jeden na nevydržanie veselý, keď druhý zažíva sprchu splínu? Alebo práve v tom je ten princíp? Že keď jeden lieta, druhý mu drží lano a istí ho pri zemi? Len stále prítomný dôkaz existencie neba nám pomáha neskončiť zarytí až po krk v zemi?

Nikdy som si neuvedomila, ako veľa o nás fotografie vypovedajú. Hovoria o nás možno viac, než by sme sami chceli. Náš pohľad na svet, naše naladenie, temperament, radosti, aj smútky sa cez optiku fotoaparátu dostávajú do obrázkov, ktoré zachytávame. Kedysi, keď sme mali presne vypočítaný počet snímok na filme, keď sme si šetrili materiál na najonakvejšie zábery, sa možno naša nátura nemohla tak okato predviesť svetu (aj keď, ako tak spomínam na otcove fotky z dovolenky, veľká krajina a na nej malinké bodky – my, jeho rodinní príslušníci, boli osobnosti, ktoré aj vtedy vyprýštili čo aj len z jedného cvaknutia). Dnes však máme k dispozícii dvojgigové karty do digitálnych fotoaparátov, môžeme fotiť všetko, čo nás pobúri aj pobaví, každé nadýchnutie našej lásky, vzlietnutie motýľa aj noc, ako sadá na mesto, krok po kroku, sekundu po sekunde. Dnes sa už za fotoaparát nemôžeme skryť, dnes nás fotoaparát odhaľuje každým stlačením spúšte, či to chceme, alebo nechceme, či si to pripustíme, alebo nie.

Až vďaka pár desiatkam (a stovkám) dovolenkových fotiek som si uvedomila, ako málo poznám týchto svojich štyroch blízkych ľudí. Ako veľmi je jeden z nich na prvý pohľad uvoľnený a vysmiaty, neokrôchaný, pudový a žoviálny, ale vo svojej najvnútornejšej podstate veľmi osamelý, neprimerane zameraný na detail, na pohyb, ktorý ho míňa. Iný sa zas štylizuje do burana, a pritom má dar zaznamenávať, nachádzať krásu, objavovať šťavu, kde by ste ju nečakali. Ďalší v sebe skrýva tajomný labyrint s osviežujúcou oázou uprostred a jeho kamarát, ktorý vyzeral, že po svete chodí ako odtrhnutý vagón, sa v skutočnosti vozí po zábavnej horskej dráhe, vidí veci hore i dole, keď stihne, aj zaostrí, veľa sa smeje a z ničoho si nerobí veľkú hlavu.

Až vďaka pár desiatkam dovolenkových fotiek som si uvedomila, že tým, že som sa stala jednou z vyvolených, s ktorými sa o ne podelili, začlenili ma títo štyria ľudia do klubu, kde sa srdce vykladá na dlaň, slovám sa dá veriť a činy sú skutočné. Už chápem, prečo má flickr toľko členov a ich počet každým dňom rastie.