Objímajte ma/sa/ju/ho/ich!

Kým sme voňali detstvom, všetci nás objímali a bozkávali. Šli sme z rúk do rúk, milovaní do poslednej bunky tela, obdivovaní a zbožňovaní. Hladkaní po chrbte, ak nás trápila horúčka, hojdaní na rukách do omdletia, ak sme nemohli zaspať, neustále uisťovaní, že celý vesmír je tu len pre nás. Kým sme voňali detstvom, nič nebolo jednoduchšie, ako byť.

Ale každý raz začne prerážať. Zo škrupiny dieťaťa sa zrazu vykľuje do detskej tváre priveľký nos, hranaté nohy a ruky, čudné spôsoby a neprijateľný slovník. Každý raz prestane voňať ako dieťa, aj keby navždy chcel zostať dieťaťom. Čoraz menej ľudí sa nás dotýka, pretože majú pocit, že sa to nehodí, že sa to nepatrí, že sme z toho vyrástli. Jedného dňa naozaj vyrastieme, náhle precitneme a zistíme, že sme sa definitívne stali dospelými. A že nás nemá kto objať, len tak, bez príčiny. Ak nás toto zistenie zastihne nepripravených, môžeme začať konať nerozvážne. Obklopovať sa čudnými týpkami, mačkami a psami, nedajbože deťmi alebo „lepšími polovičkami“, behať po lese a objímať stromy, jelene alebo poľovníkov.

Nedávno som pri browsovaní narazila na toto milé video, inšpirované skutočným príbehom. Čudne vyzerajúci chlapík, ktorý v ňom účinkuje, je Juan Mann, ktorý sa pred časom ocitol v situácii, keď jediné, čo by mu mohlo zlepšiť náladu, bolo objatie. A keďže ho nemal kto objať, napísal si fixkou na kúsok kartónu nápis FREE HUGS – objatia zadarmo a postavil sa na frekventované miesto v meste. Chvíľu ho všetci prehliadali, ale potom k nemu pristúpila pani, ktorá objatie v tej chvíli potrebovala tiež. Objali sa. A potom sa na seba usmiali. A Juan Mann začal rozdávať jedno objatie za druhým. Objímal a objímal, tí, ktorých objal, objali ďalších, až sa z objímania stalo celosvetové hnutie. Nebude to náhodou. Terapeuti vraj už dávno objatia predpisujú proti psychickým poruchám. Štyri objatia denne proti depresii, osem objatí zabezpečí duševnú rovnováhu, dvanásť psychický rast. (Neskúšala som, minimálne počítať nie.)

Minulé leto som začala po dlhom čase zase pliesť. Možno som tiež mala nejaký haptický deficit, ktorý mi hebkosť vlny potrebovala zaplniť. Svoje výtvory, pletené mačky, psy a morské panny, si až nečakane rýchlo nachádzali domov u mojich blízkych, priateľov a známych. Veľká väčšina tých infantilne pôsobiacich vlnených tvorov skončila v posteliach tridsaťročných právnikov, finančníkov a politológov. Jednému kamarátovi vraj domáca povedala: „Videla som u vás už všeličo. Ale keď som zbadala tú pletenú mačku vo vašej posteli, musela som zavolať aj manžela, aby sa prišiel pozrieť.“

Pripadá vám to divné, alebo aj vy celú noc tajne objímate srdcu milý roh periny? Ste na antidepresívach alebo sa obklopujete plyšom (umelým alebo živým)? Cítite sa osamelí? Existuje na to jednoduché riešenie. Stačí roztiahnuť ruky a nastaviť hruď.