Sorry, guys, ja nie som z vašej kasty

V anglických puboch sedia všetci pekne vedľa seba. Bez ohľadu na výšku mesačného príjmu, značku hodiniek, pracovnú pozíciu. Dajú si pivo, pozrú futbal, vzdychnú si, že sú busy, pozvú sa na drink, obchodník s realitami si štrngne so šéfkuchárom a rozoberie absenciu pravidelných opilcov. Poznajú sa, poznajú ich.

V anglických puboch sú si všetci rovní. Pijú rovnako drahé pivo z rovnako špinavých pohárov, rovnako sa sťažujú, že jeden centimeter peny je veľa. Pena je na to, aby na nej zarábali pivovary, tvrdia svorne kravaťáci aj stavbári. Nevadí, že pivo vyzerá ako čerstvý ranný moč, miera je jedna pinta a pinta je celý pohár až po okraj. A oni chcú to, čo si zaplatili.

Anglické puby sa vás snažia presvedčiť, že kasty, vrstvy a triedy neexistujú. Že tá blonďavá kočka s kabelkou Prada, hovorme jej Claire, dobrovoľne a ochotne zdieľa tajomstvo minulej noci s čiernovlasou barmankou. Vymenia si sprisahanecké pohľady narážajúce na Clairin odchod, opätovný tajný návrat s tým vysokým kolegom a držanie sa za ruky pri stole číslo 6 a ich kamarátstvo trvá presne 27 sekúnd, začínajúc vetou Can I have a bottle of Corona, please?, končiac slovami Thank you a zvukom zatvárajúcej sa pokladne.

„Milka, nabudúce musíš ísť s nami,” pozývali ma dvaja stáli zákazníci na ich vyslovene pánsku jazdu. Pozvaniu predchádzal opis ich práve absolvovanej akcie – rezervácia reštaurácie v golfovom klube, ktorá síce nevyzerá obzvlášť prepychovo, ale je ťažké sa tam dostať, špeciality na grile, výber kvalitných vín a spoločnosť siedmich pánov v drahých košeliach.

Rosa sa mierne usmiala a pokračovala v rolovaní svojej cigarety, o päť minút to isté ponúkli jej. Mala som chuť im povedať: Sorry guys, ja nie som z vašej kasty. Mala som chuť vysvetliť im, že nie som taká hlúpa, aby som nevedela, že medzi nich nepatrím. Že doma majú manželky, ktoré na ich „country feste” chýbajú, a namiesto nich si zoberú nejaké pipky z baru, aby rozveselili spoločnosť. A to teda, sorry guys, Rosa a ja nie sme ani z takej kasty!

V jedno piatkové popoludnie náš pub zaplnili kancelárske krysy, aby si tradične užili koncotýždňové obedňajšie chľastanie. Stále neviem pochopiť, ako môžu Angličania stráviť tri hodiny uprostred dňa pitím alkoholických nápojov, a potom sa spokojne vrátiť do práce. V hlúčiku debatujúcich pri bare som rozoznala bledohnedé kučery a známy smiech. V pásikovej košeli a fakt dobrých nohaviciach tam stál môj bývalý frajer a pil pivo, čo som pravdepodobne načapovala ja. Bol to presne taký bývalý frajer, pred ktorým sa vždy robíte lepší, úspešnejší, váš život zaujímavejší a šťastnejší a na opis vášho nového partnera nenachádzate dostatok superlatívov. Keď sme sa naposledy náhodou stretli (od určitého dňa sa stretávame len náhodne), bola som pekne upravená a veselá, pozval ma na kávu a bolo také ľahké byť neodolateľná a rozprávať o krásnom živote a svetlej budúcnosti. A zrazu som stála za barom a nemala kam ujsť.

„Bolo to strašné,” sťažovala som sa cez Skype sestre, “cítila som sa ako taká nula, chápeš, že čo som ja dokázala, keď tu dva roky po škole čapujem pivo.”

Sestra povedala, že preháňam, že sa nemám podceňovať, že nemám podceňovať nijaké zamestnanie, že mám robiť, čo ma baví a nie to, „čo sa má” a podobné veci. A tak som popri zlom pocite zo stretnutia mala ešte aj zlý pocit zo svojho malomeštiackeho správania. Ja som tá, čo ľudí zaraďuje do kást! Preto sa cítim tak zle! Preto si myslím, že môj bývalý, IT na stáži v anglickej company, je na tom lepšie ako ja za barovým pultom! Lepšie znamená vyššie.

Nasledujúce dni som sa snažila bojovať so svojimi predsudkami a nízkym sebavedomím. Podľa hesla Šaty robia človeka som sa do práce obliekala ako na nedeľnú prechádzku popri Temži, ako na výstavu impresionistov. Prácu som brala veľmi profesionálne, vždy milá a zdvorilá, s úsmevom, ochotná poradiť. Zbierala som príbehy ľudí, ktorí sa u nás zastavili a ukladala si ich do hlavy ako príbehy zo zbierky poviedok. Ale nech som sa snažila akokoľvek, pocit, že medzi nimi a mnou je veľká priepasť, nezmizol.

Napriek tomu, že žijeme v 21. storočí a akýkoľvek triedny systém zavrhujeme, s tichým súhlasom žijeme v spoločenských vrstvách, ťažko preniknuteľných. Vedome či podvedome súdime ľudí podľa zamestnania, oblečenia, náboženstva, vzdelania, „dobrej a zlej rodiny”, vytvárame spoločenský rebríček. Ešte stále vznikajú príbehy na spôsob Popolušky a ešte stále sú ľudia ochotní dojímať sa nad tým, ako sa milionár zaľúbi do chyžnej v päťhviezdičkovom hoteli na Manhattane alebo do prostitútky v L. A. Každý, komu sa podarí prebúrať spoločenské bariéry a dostať sa ešte za súčasného života do vyššej kasty, je buď enormne obdivovaný, alebo zatracovaný. V tomto sme dokonalí extrémisti.

„Presťahovala“ som sa z pubu do baru, akoby som sa posunula z kasty do kasty v čašníckom rebríčku. Noví majitelia tu založili Poker Club. Roy, games director, nás so slovami All right, my darlin’? chytá za bradu. Moja kolegyňa Joana sa na mňa otočí a povie: „Mirka, oni sú lower class.“ Hovorím jej, že ja, čašníčka s niečím nad minimálnou mzdou, som lower class. Joana sa nedá prehovoriť a zdôvodňuje moje momentálne nízke postavenie tým, že toto nie je krajina môjho pôvodu, nie som native speaker, som tu krátko a prechodne a podobne. Potom spolu nájdeme tisíc zdôvodnení nízkeho pôvodu našich riaditeľov, smejeme sa na ich hlúposti a nevhodnom vystupovaní a predtým, ako sa z nás stanú upravené posh čašníčky, umyjeme záchody. Ako „dobre“, že nie sme z ich kasty!