Anything is possible

September a október minulého roka sa v svetoznámom obchodnom dome Harrods niesli v duchu reklamného sloganu Anything is possible/Všetko je možné. Na veľkom billboarde stála nevesta, na bielych šatách mala veľkú škvrnu od jahodovej zmrzliny a nápis pod ňou oznamoval: Svadobný salón na treťom poschodí, čistiareň na prízemí. Všetko je možné, všetko sa dá.

Tie reklamy mi pripomínali rozprávky, kde nič nie je nemožné. A Vianoce. Radostné očakávanie, prekvapenia, cudzí ľudia sa na seba usmievajú a prajú si všetko dobré, láskyplné stretnutia a darčeky, darčeky a stretnutia a orechové rožky poliate čokoládou.

Teraz, na konci januára, akosi apaticky bez očakávaní prežívam deň za dňom, budím sa do ďalšej hnusnej „polárnej noci“ s občasne sa ukazujúcimi slnečnými lúčmi, presne v tom čase, keď som uväznená v práci. A čudujem sa, kam zmizla tá zvláštna energia, to zvláštne sviatkové čaro? Odtieklo s poslednou kvapkou šampanského, alebo vyšumelo s prvou poopicovou iskrou v novoročné ráno? Odniesli ho preč traja králi, alebo sa schovalo do police s vianočnými ozdobami?

Zvončeky, anjelikovia, sane, soby a im podobné esemeskové motívy sú už dávno vymazané a zabudnuté, akoby nikdy ani neboli poslané. Rozžiarené detské oči sa klopia pred blížiacimi sa už nie takými žiarivými polročnými vysvedčeniami a jediný svedok sviatkov pokoja je mierne prepálený obrus po štedrovečernom upálení ikebany.

A mne sa zdá, že by nám malo zostať viac. Že tie sviatky nám mali povedať, že všetko je možné. Že by sme z nich mali čerpať energiu, až kým si roztrhneme zimnú bundu pri preliezaní za prvou snežienkou. Že Ježiško sa uprostred zimy narodil aj preto, lebo vedel, že počas dlhých večerov potrebujeme nejaký radostný a žiarivý bod, niečo, o čom sa rozpráva najmenej mesiac pred a bude sa pamätať aj dlho po. Že nám mal zostať pocit výnimočnosti, otvorených možností, schopnosti veci zmeniť, začať znova, že novoročné predsavzatia mali byť vyvrcholením nahromadenej všeobjímajúcej lásky a optimizmu, a teda sa plniť samy od seba.

Viem si predstaviť, dámy a páni, že si myslíte, že mi trošku preskočilo, alebo som prinajmenšom cestovala v čase o nejaký ten mesiac dozadu. Uznávam, že som si naliala trošku z toho v troch igelitkách a uteráku zabaleneného a lepiacou páskou zabezpečeného importovanovaného fernetu, ale môj pojem o časopriestore to neovplyvnilo. Tiež nevstávam ráno s pocitom, že dnes všetko zmením, všetko dokážem, zachránim svet a môj účes pritom zostane neporušený! Vzdychnem si c’est la vie, asi tak ako pracujúca mamička pri pohľade na rozbombardovanú obývačku v pozadí s výkrikmi mami, ona ma bijeeeeeeeee!!! Tak ako ten pán v jedinom vysvietenom office o jedenástej večer na Martin Lane medzi piatou a šiestou kávou, tak ako mladá žena, hovorme jej Renátka, predávajúca exotické zájazdy v luxusnej cestovke pri pohľade na plagát panenskej pláže na Maledivách.

Pred pár dňami som v autobuse z Brightonu cestovala so šiestimi teenagermi, ktorí sa podľa ich wet looku a útržkov rozhovoru vykúpali v mori. Počas dvojhodinovej cesty do Londýna sa triasli v klimatizovanom autobuse, a hoci mi ich bolo ľúto, myslela som si, že sú to sprosté decká, že budú chorí, že ako rodič by som im dala všetky možné tresty, aj zaracha, ale najprv im napustila horúcu vaňu a spravila čaj. Na druhej strane, toto je presne tá príhoda, na ktorú raz budú spomínať. Oni asi nevzdychajú c’est la vie, na tričkách nosia nápis free your mind. 

Na to, aby sme oslobodili svoju myseľ, nám určite netreba januárové outdoorové kúpanie. Postačí, ak si zasa na chvíľu budeme myslieť, že všetko sa dá, že nič nie je nemožné. Napokon, máme tu rok 007 – prefíkaný, múdry, sexy, vášnivý a neporaziteľný. Hoci už môžeme odtrhnúť jeden mesiac z kalendára, čaká nás ďalších jedenásť. A kto vie, možno sa budú diať veci väčšie ako Casino Royal...

Autorka dopísala poslednú vetu, zapila acylpyrín v snahe zahnať blížiacu sa chrípku a pesimisticky zahuhňala: „Hm, veľké dobrodružstvá ok, len, preboha, žiadne katastrofy.“