Nemáte pocit viny, že ste normálny a šťastný?

„Keď nemáte v súbore postihnuté ani problémové deti, nie je veľmi pravdepodobné, že by ste nejaké peniaze od nás dostali,“ povedala medzi štyrmi očami šéfovi súboru pracovníčka administrujúca žiadosti na príspevok z istej veľkej súkromnej nadácie. Samozrejme, oficiálne by to nikto nikdy nikde nepovedal, ale takto to skutočne funguje a je celkom jedno, či ide o európske, štátne alebo súkromné peniaze.
Organizuješ festival? Tak tam musí byť aspoň jedna sekcia, jeden súbor alebo aspoň jeden účinkujúci postihnutý alebo drogovo závislý, či inak zvláštny, aby si dostal finančnú podporu. Pripravuješ detský tábor? Jedno choré dieťa ti zarobí na autobus pre všetky zdravé. Natáčaš film? Rómska či inomenšinová problematika ti dotácie z fondov zaistí bezpečnejšie ako umelecké kvality scenára.
Samozrejme, aj tá pracovníčka v spomenutej súkromnej nadácii, aj štátni aj európski úradníci rozhodujúci o rôznych dotáciách to môžu myslieť celkom úprimne a dobre, netreba ich hneď upodozrievať z obmedzenosti či z toho, že si zjednodušujú prácu, keď o projektoch nerozhodujú podľa odborných či umeleckých kvalít, ale podľa toho, či sa projekty prispôsobujú módnym trendom v „problematikách“. A už vôbec nechcem navodzovať dojem, že tí, čo žiadosti podávajú, systém zneužívajú a dávajú do žiadostí účelovo to, čo chcú úradníci čítať.

Majú normálni a šťastní vôbec nárok na podporu?
Je to všetko oveľa zložitejšie a možno sa treba zamyslieť nad otázkou, či zdravé bezproblémové deti a zdraví bezproblémoví dospelí vôbec z princípu majú morálny nárok na získavanie podpory z rovnakých zdrojov ako postihnutí, závislí, odkázaní, problematickí. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že nemajú, veď sú zdraví a bezproblémoví, môžu si na svoje činnosti a záľuby zarobiť zdravými rukami, tak prečo ukracujú o fondy tých, čo nemajú v živote toľko šťastia a zdravia?
Keď sa na to však pozrieme druhýkrát a trošku pozornejšie, zistíme, že tí bezproblémoví sú bezproblémoví aj vďaka tomu, že sa venujú nejakej zmysluplnej činnosti. Trikrát do týždňa tréning, medzitým angličtina a výtvarný krúžok, síce nikoho spoľahlivo neochránia pred postihnutím, ale často môžu zabrániť tomu, aby človek začal experimentovať s drogami, alebo stratil sociálne kontakty, pracovné návyky a padol na úplne dno, čím sa zo skupiny bezproblémových postupne prepracoval do skupiny problémových až neriešiteľných. Je pravda, že v prvom rade sa o seba máme starať sami a o deti sa majú starať ich rodičia a vo väčšine prípadov sa aj starajú. Ale utiahnuť napríklad všetky povinné školské poplatky a ešte niekoľko záujmových aktivít jedného či viacerých detí je veľa aj na rodiny, kde pracujú obaja rodičia a ktoré sa ani zďaleka nepovažujú za sociálne slabé.

Majú normálni a šťastní vôbec nárok na obdiv?
Peniaze však nie sú všetko. Samotné nazeranie na niektoré problémové skupiny obyvateľstva dokáže narobiť viac zla ako nedostatok peňazí. Mňa osobne najviac zarmucuje prehnaná mediálna glorifikácia niektorých problémových skupín. Keď niekde čítam alebo počujem momentálne abstinujúcich alkoholikov a narkomanov rozprávať o pekle, ktorým prešli a najmä o tom, aké sú práve vďaka tomu prejdenému peklu zrazu výnimočné bytosti a jediní skutoční hrdinovia, otvára sa mi občas nožík vo vrecku. Áno, je to určite príšerná a strastiplná cesta – vyhrabať sa zo dna závislosti a vrátiť sa späť medzi obyčajných ľudí, ale prečo, preboha, by som takého človeka mala obdivovať viac ako niekoho, kto sa na to dno nikdy nedostal? Je možné, že ten druhý mal šťastie, prežil idylické detstvo a v živote nenarazil na žiaden strašný problém a pokušenie, ale vy takého človeka osobne poznáte? Mne sa javí oveľa pravdepodobnejšie, že sa so svojím detstvom a problémami dokázal zodpovedne popasovať skôr, ako začal klesať, prípadne sa včas spamätal a z polcesty na dno sa vrátil späť. Na to treba rovnako veľkú silu a odvahu, aj keď sa to asi nedá tak jednoducho zmerať a tak názorne ukazovať.

Byť normálnym a šťastným je každodenná drina
Asi je to všetko ešte zložitejšie. Ten, kto sa dostal na dno, tomu už reči o prevencii a zodpovednosti v pravý čas nepomôžu. Tomu pomôže odborná a premyslená liečba. Odborná a premyslená liečba je však určená chorým. Pre ostatných je tu prevencia. Tak ako v zdravotníctve, keď príde na najhoršie, nerozlišujeme chorých na tých, čo si za svoje choroby môžu sami a tých nevinne chorých, nerobme to ani v ostatných oblastiach života. Nepátrajme už po vine a vinníkoch, ale liečme. Pokiaľ však ešte neprišlo na to najhoršie, treba stále dokola pripomínať, že byť zdravým, šťastným a nezávislým nie je náhoda, ale každodenná drina, ktorá si tiež zaslúži podporu, obdiv a ocenenie.
Písané pre Nota Bene, upravené.