Nora je skutočná filantropka!

Áno, sú pre nás mimoriadne ľahkým terčom. Aj ten najnenáročnejší a najjednoduchší človek si rád kopne a povýšenecky sa zasmeje nad východniarskym prízvukom, primitívnymi rečami, gýčovitým meganevkusom, totálnym nedostatkom nadhľadu, obmedzenými záujmami, sebastrednosťou či neopodstatneným sebavedomím manželskej dvojice Mojsejovcov. A predsa má ich primitívny program najvyššiu sledovanosť, stojí za to ho parodovať a sú ich plné noviny. Nikto ich nepozerá, ale každý ich videl, a len málokto chápe, kde sa berie tá takmer 40 % sledovanosť.

Aj ja som sa o nich chystala ironicky napísať ešte minulý týždeň, keď som takmer kompletne odsledovala ich lajfku, pri ktorej som neveriacky krútila hlavou, striedavo od znechutenia a od nudy prepínala na iné programy, aby som sa vzápätí takmer dychtivo vrátila k nim. Chcela som napísať, ako ma šokovalo, že nikto v štúdiu, ani moderátor a pravdepodobne ani ten, čo mu dáva do slúchadla v uchu pokyny, nevedel pani Nore vysvetliť, čo to znamená, keď jej istá diváčka v ankete vytkla nedostatok filantropie. Až po polhodine sa našla iná volajúca diváčka, ktorá nie celkom správne vysvetlila, že ide o dobrotu a starostlivosť o iných, čo, samozrejme, pani Nora okamžite označila za svoje základné vlastnosti. Chcela som tiež napísať, ako som sa pobavila, keď jej iná diváčka položila otázku, kam až to chcú dotiahnuť a pani Nora hrdo zahlásila, že veď už sú na vrchole, takže už nikam. Domnievam sa, že otázka smerovala skôr opačne, do akého bahna až chcú klesnúť, lebo tam ešte stále je priestor na dotiahnutie ďalej. Ale zakaždým som ten nápad písať o Mojsejovcoch odložila. Zdalo sa mi príliš jednoduché navážať sa do tak ľahko zasiahnuteľného terča.

Ale potom som si znovu prečítala jeden zaujímavý citát z knihy, ktorá je, na rozdiel od prázdnej manželskej dvojice, priam nabitá zaujímavými a v pravom slova zmysle kontroverznými myšlienkami. Kniha sa volá Spasení tela  a napísal ju Stanislav Komárek. Vyslovuje v nej aj myšlienku, že každá ľudská spoločnosť má, podobne ako napríklad sociálny hmyz, rozdelené roly a okrem toho, že má masu normoobčanov, musí mať aj svojich vyšinutých z priemeru či dobového obrazu normoobčana. Títo vyšinutí sa pre normoobčana stávajú akýmsi doplnkom, na ktorých ako keby zástupne vykvitnú tie vlastnosti, ktoré si normoobčan nesmie alebo nechce dovoliť prejavovať. S ironickou hyperbolou autor dodáva, že tak ako rokokový šľachtic zástupne za svojich nevoľníkov chodil na hony, hostiny a do divadla, tak aj dnešné hviezdy pop-kultúry zástupne šalejú za nás. Vyšinutí tvoria s nami normoobčanmi harmonický celok. Pri oddelenom pozorovaní sú jedni i druhí nepochopiteľní. Až keď ich pozorujeme súčasne, môže nám to dať zmysel a ucelený obraz o spoločnosti. Prominenti – z latinského prominens – vyčnievajúci, sú ako kvety na rastline, sú zhmotnením kolektívnych nevedomých túžob a práve podľa nich sa najlepšie pozná povaha doby, i keby v nás nebudili žiadne veľké nadšenie.

Ak teda chceme postihnúť dnešnú dobu, nepomôže nám tváriť sa, že Nora a Braňo neexistujú, alebo že my osobne s nimi nemáme nič spoločné. Dokonca by nám nepomohlo ani to, keby zrazu zmizli, alebo by v Markíze pozbierali zvyšky akej-takej dôstojnosti a prestali im dávať priestor. Okamžite by na našej normorastline vyrašili nejaké iné, nové prominentné kvety.

Napokon, podobný mechanizmus funguje aj v menších spoločenstvách, dokonca aj v každej rodine. Skúste si spomenúť na vášho vlastného rodinného šaša, blázna, exota či rovno hanbu rodiny. Ako ste sa od neho dištancovali a zároveň mu tak trochu závideli slobodu hovoriť a robiť čokoľvek si zmyslí, ktorú mu jeho aura vyšinutého dávala. A čo sa stalo, keď zomrel, vyliečil sa, umravnil, či inak zmizol? Nenahradil ho pomerne rýchlo niekto ďalší? A nebolo pre vás úľavou, že niekto tú funkciu konečne prevzal a nie ste to vy?

Tak už do Nory a Braňa toľko nekopme. Buďme radi, že na seba rolu vyšinutých zobrali. A rozmýšľajme, čo všetko robia zástupne aj za nás.