Boh stvoril človeka, pretože má rád príbehy

Boh stvoril človeka, pretože má rád príbehy, hovorí chasidská ľudová múdrosť. A ľudia tvoria príbehy, pretože im pomáhajú žiť. Jean-Claude Carri?re vo svojej knihe Rozprávať príbeh píše, že príbehy sú podobné dážďovkám, ktoré vraj zúrodňujú zem, keď ňou naslepo preliezajú, prechádzajú od úst k ústam a odovzdávajú jej to, čo nie je iným spôsobom odovzdateľné. Je to prastará potreba, ktorú nedokázalo nič zničiť.

Pred vyše šesťdesiatimi rokmi zúril vo fašistickom likvidačnom tábore týfus. Stovky ľudí sa nakazili, trpeli a umierali. Len z jediného baraku neochorel nikto. Bola v ňom vraj stará žena, ktorá každý večer rozprávala rozprávky.

Možno si poviete, že tých ľudí z baraku zachránilo to, že sa mali na čo tešiť. Že vedeli, že večer príde niečo pekné, pre čo sa oplatí do večera dožiť. Možno im tie včerajšie rozprávky celý deň bežali v hlave ako pustené video a nepustili do nich nič z toho strašného, čo sa odohrávalo okolo nich. Je však možné, že im tá starenka rozprávkami jednoducho len naplnila prirodzenú bytostnú potrebu, takže si udržali silu vzdorovať nešťastiu, baktériám, zlobe aj beznádeji. Naše životy sú utkané zo snov, povedal Shakespeare. Ale aj sny sú príbehmi. Príbehmi, ktoré majú čarovné dobré konce.

Kým boli ľudia negramotní, potrebovali dôležité poznatky o svete odovzdávať ďalej v spotrebiteľsky prívetivom balení, formovali ich teda do rozprávaní, piesní, historiek a anekdot. Teraz už máme na všetko učebnice, príručky a nastaviteľné upozornenia v elektronických diároch, ale ak si niečo skutočne máme zapamätať, potrebujeme príbeh. Nielen prefabrikovaný príbeh juhoamerických telenoviel a amerických filmov napísaných podľa návodu z trojmesačného rýchlokurzu scenáristiky. Potrebujeme vlastné príbehy, rodinné historky, klebety, verejné tajomstvá, mestské mýty a príbehy o božích mlynoch, čo melú pomaly, ale s pointou. Pomocou príbehu som sa ako dieťa naučila jesť krupicovú kašu dookola, nebáť sa tmy, pavúkov, ani toho, že mi vo vani natečie šampón do očí. Pomocou tých istých príbehov som to isté naučila ja svojho syna. Možno aj on to posunie ďalej svojim deťom a možno sa im to v živote zíde viac, ako keby po nás zdedili fabriku na škridle. Najzaujímavejší ľudia sú tí s príbehmi, úžasné je, ak vás niekto pustí do svojho príbehu, aby ste ho mohli žiť spoločne.

Keď sme boli deti, rozprávala som sestre každý večer ďalší diel telenovelového seriálu o skupine ľudí, ktorí odniekadiaľ prišli vo veľkej búrke prenasledovaní neznámymi nepriateľmi a postavili si v lese pevnosť. V tej pevnosti večer čo večer žili, spriadali plány a intrigy, stavali veže, zostrojovali vynálezy, zamilovávali sa, ženili, vydávali a umierali na hradbách alebo privalení storočným dubom. Dodnes o tých ľuďoch vieme so sestrou všetko. Možno práve to bola jedna z vecí, ktorá nás v detstve uchránila pred tým, aby sme nedopadli horšie, než sme dopadli.

Medicína viac skúma tých, čo ochoreli než tých, čo ostali zdraví a príčiny, prečo je to tak. Keď sme sa nedávno rozprávali o tom, ako môže človek ochrániť svoje deti, aby neprepadli drogám, svojich manželov a manželky, aby neprepadli únave a mimomanželským úletom, svojich rodičov, aby svoj život nevzdali dávno predtým, než im staroba skutočne znemožní žiť život naplno, prišli sme na to, že možno sú to práve tie dážďovky príbehov, slov a citov, ktoré by mali preliezať od jedného k druhému a kypriť pôdu tak, aby mal každý z nás možnosť rásť, kvitnúť, zrieť a plodiť.

Takže ak viete nejakú dobrú historku, nenechávajte si ju pre seba, niekomu ňou môžete zachrániť život.

Ďalšie články z piatka 6. októbra 2006
Soňa B. Karvayová: Slzy troch opitých kamarátov
David Reten: Agatha Christie is not dead!
Imrich Rešeta ml.: Precestujte svet za dve hodiny
Ján JoFIX Čičmanec: 47 začína opäť vraždiť