Nie je jedno, na čo sa pozeráte

Obklopujte sa vecami, ktoré vás inšpirujú, hlása 9 z 10 príručiek pre začínajúcich scenáristov. Tak sme sa teda riadili radami múdrejších a v sparných letách sme svoje ročníkové scenáre písali obklopení fotografiami, obrázkami, pohľadnicami a povzbudivými heslami, aby nám to úspešne odsýpalo a boli sme schopní odovzdať obligátnych osemdesiat strán nabitých emóciami, napätím a humanizmom, podľa možnosti napchatými do kompaktného príbehu. Práve kompaktnosť tých príbehov bola občas problémom, aby to bolo o niečom a nie o tisíc veciach, ktoré nikam neviedli. Tie obrázky, na ktoré sme hľadeli, nám často pomáhali priam zásadne. Povedala by slovo „Sklapni!“ tá zasnená žena z fotografie z devätnásteho storočia svojmu fúzatému mladomanželovi? Nie, nepovedala. Opľula by ho? Iba vo chvíli najvyššieho zúfalstva. Povedala by „To od vás nebolo pekné, Jozef“ a odišla by k matke. Neboli to jednoduché letá ľahkého štúdia a jednoznačného rozhodovania o osudoch našich postáv.

Boli raz mladí manželia. On bol nenapraviteľný kurevník a ona verila v dobré konce. Verila, že on sa napraví a ona nebude musieť nachádzať v jeho aute na sedadle spolujazdca stále iné dlhé vlasy, ktoré nepatrili jej. Chvíľu sa snažila nevšímať si to, chvíľu robila scény, chvíľu akčne vyhľadávala tie frajerky, vstupovala im do svedomia a vyhrážala sa im, že im poláme hnáty. Každá taktika pár týždňov fungovala, potom sa tam tie vlasy objavili znovu. „Čo blbneš, veď vieš, že teba mám najradšej,“ hovoril jej manžel.

„Keby to bola pravda, nemáš milenky,“ hovorila mu ona.

„Nemôžem za to. Je to silnejšie než ja,“ povedal on.

Ona zas vedela, že ju k nemu viaže puto silnejšie než túžba opustiť niekoho, kto často večer vonia od inej ženy. Zmenila účes, šaty, posilňovňu. Pribrala a schudla. Šla k psychiatrovi, k farárovi, k veštici. Nevšímala si, prosila, plakala. Lepšie časy sa striedali s horšími. No a potom sa tá žena začala zatvárať v pivnici a niečo tam robila. Prišli Vianoce a na manžela čakal pod stromčekom veľký plochý darček.

Bol to obraz od manželky. Jemné línie, abstraktné tvary, farby od svetlej, cez tehlovú, až po celkom čiernu. „Volá sa Náš život,“ povedala a on ho hrdý a potešený zavesil nad gauč.

Dívali sa naň niekoľko týždňov. On v ňom videl hodiny a hodiny precíznej práce, ktorú mu jeho žena venovala, aby ho prekvapila. Ona v ňom videla všetko, čím spolu prešli. Netrvalo dlho a manželka si zbalila kufre a nechala za sebou len ten obraz a žiadosť o rozvod.

„Prečo až teraz?“ spýtal sa jej šokovaný a nešťastný muž telefonicky.

„Inšpiroval ma obraz,“ povedala mu.

„Ten, čo mám od teba?“

„Pristúp k nemu bližšie,“ povedala mu ona. „Čo vidíš v tej farbe?“

Muž pristúpil a zadíval sa do drobných ťahov štetca. „Vlákna. Rôznofarebné dlhé jemné vlákna. Stovky. Tisícky.“

„To sú vlasy tvojich mileniek zbierané celé roky v tvojom aute. To je Náš život.“

Tento príbeh sa naozaj stal, nie je výplodom scenáristického mozgu hysterického z prešvihnutej uzávierky. Tí dvaja sa rozviedli, on ten obraz stále má a je naň zvláštnym spôsobom hrdý. Ona sa znovu vydala, má dcéru a maľbe a zberu vlasov sa už nevenuje. Pestuje kvety a pozoruje na záhrade motýle. Nad gaučom, nad celkom iným gaučom v celkom inom dome má napísané to, čo povedal vraj Budha na smrteľnej posteli jednému zo svojich žiakov: „Buď sám sebe svetlom.“