Pani Marika a ďalšie hrdinky

Sedela na študijnom oddelení filmovej fakulty niekoľko nezabudnuteľných rokov a svojou prítomnosťou dopomohla ku skončeniu školy desiatkam zblúdilých duší, ktorí by to inak nedokázali. Vedela o všetkom, s bravúrou sa pohybovala organizovaným chaosom kôp papiera, dokázala povedať, ako čo treba zariadiť, ako zachrániť, kde sa premôcť a nad čím mávnuť rukou. Akademickí funkcionári občas škrípali zubami, pretože nadržiavala študentom, ale robila to energicky, s vtipom, s nasadením a bez nároku na odmenu. „Budeme sa tváriť, že si tú diplomovku doniesla načas,“ povedala mi jedného dňa a stiahla ma tou vetou hrobárovi z lopaty. Keď odišla do dôchodku, niečo sa s ňou stratilo. Ten pocit rodiny, to fluidum veľkej matky, ktorá všetko vie, pokarhá a odpustí, hnevá sa, ale má rada, zachráni, zorganizuje a je stále prítomná.

Sivá sila. Tak sa vraj označujú ženy po menopauze, ktoré nemôžete prehliadnuť. Nemusia byť len na študijných oddeleniach, farách, školách a výboroch vlastníkov bytov. Sú takmer v každej rodine, fungujú na princípe skrytého matriarchátu, niektoré v džínsoch, niektoré vo vražedne slušivých béžových pulóvrikoch a s trvalou na vlasoch. Predstierajú, že podliehajú nejakej inej – zväčša mužskej – autorite a pritom neochvejne kráčajú za svojimi cieľmi. Napĺňajú vlastné vízie mysliac na prospech celku a víťazstvo postojov, ktoré pokladajú za správne. Kto rieši situáciu, keď udalosť presiahne steny jedného bytu a hranice jednej mikrorodiny? Je to vaša babička, matka, teta, alebo svokra? Kto sa ujme varechy a slova, keď sú tu kary, krsty, svadby, Vianoce, hody, živelné pohromy, choroby a nešťastia v príbuzenstve, delenia majetkov, kúpy a predaje nehnuteľností získané dedičstvom, podnikateľské plány, študijné a profesionálne zámery a zmeny v rodinnom stave vnukov, vnučiek, neterí a synovcov?

Varia a pečú, chystajú. Vedia správne prestierať a ustieľať, organizujú transport osôb aj materiálu na akciu aj z akcie. Rozhodujú, za kým treba ísť a prehovoriť mu do duše, kto sa smie rozviesť a kto potrebuje pomoc. Niektoré popritom kopú v záhradách zemiaky, niektoré háčkujú drobnulinkým háčikom zložité obrusy a dečky, niektoré oboje. Všetky však vedia sto domácich receptov proti nachladnutiu a to, že žena má všetko schovať pod sukňu. Za mnohými nadáciami, spolkami a malými podnikmi stojí nejaká takáto žena. Majú energie, že by uťahali slona. Sú tu a je lepšie byť s nimi než proti nim.

Biológovia to vysvetľujú jednoducho: po menopauze sa znižuje hladina estrogénu, zvyšuje sa vplyv testosterónu, takže sa ženy stávajú – tak ako muži – biologicky predurčenejšími presadzovať svoju vôľu navzdory ostatným. Psychológovia to vysvetľujú tak, že ženám po menopauze odpadli starosti s výchovou detí a zariaďovaním hniezda, pretože hniezdo už stojí a deti sa starajú o seba samy. Že konečne nadišiel čas, keď sa už prestávajú báť, čo o nich povie okolie a začnú si robiť, čo chcú. Mnohé to nedokážu a stále žijú život svojich detí, mnohé sa však chopia šance, ktorú im poskytla životná situácia a hormonálne nastavenie. Takže zakladajú firmy a hlásia sa na vysoké školy. A miešajú sa do života svojim blízkym, to je jasné, tomu sa dá ťažko vyhnúť. Lenže prečo by to nerobili, keď je miešanie sa do života bonusom k tomu vareniu obeda so štyrmi chodmi pre dvanásť osôb a obriadeniu osemnástich hrobov, ktoré sú v rodine plus zodpovednosťou za nejakého toho už celkom nepríčetného senilného prarodiča?

Myslím, že to bol Jared Diamond, ktorý menopauzu žien a skrátenie reprodukčného cyklu samičiek ľudí vysvetlil tak, že na to, aby ľudské spoločenstvo dobre prosperovalo, sú potrebné babičky. Teda ženy, ktoré už nemajú deti, takže sa už nevyčerpávajú tehotenstvom, pôrodom a dojčením, ale ešte majú dosť síl a hlavne skúseností, takže pomáhajú svojim dcéram, synom a vnukom prežiť. Vitalita starších žien, ich energia a ochota tú energiu venovať v prospech niečoho, je jav, aký nemá obdoby. Sú naozaj sivou silou. V generácii dnešných šesťdesiatničiek je mnoho žien, ktoré majú za sebou zážitky mladosti kvetinových detí šesťdesiatych rokov, kožené minisukne rokov sedemdesiatych, vzdelanie, trojzmennú prevádzku hrdinských socialistických matiek v duchu hesla „robota – domácnosť – záhrada – dopestujem – zavarím – na deti ušijem – pri televízore uštrikujem“. Teraz stoja pred či za hranicou odchodu do dôchodku a vládzu a stíhajú. Pomaly si ich kúpnu silu začal všímať aj reklamný priemysel, pretože sa už popri reklamách na vložky pomáhajúce pri inkontinencii moču začali objavovať aj zábery na ženy, ktoré nie sú mladé, ale „vyzerajú tak“, pretože používajú nechutne drahé krémy, sú poistené v najlepšej poisťovni a varia instantné polievky.

Kým bola naša mama mladšia, bola to nežná blondína, ktorá radšej ustúpila, než by mala vstupovať do konfliktov, podriaďovala sa autoritám a keď si niečo urobila po svojom, snažila sa, aby sa jej na to neprišlo. Dnes sa už bojí máločoho, netrápi sa ospravedlňovaním či vysvetľovaním a svoje vyhranené názory si zriedkavo nechá pre seba. Hovorí ich s úsmevom, ale my už ten úsmev poznáme. Keď som ju minule pozorovala na stretnutí s kamarátkami, uvedomila som si, že tie ženy, všetky schopné, rozhodné, vzdelané a všetky po päťdesiatpäťke sú ako ľadoborce, ktoré v šíku pomaly a dôstojne plávajú popredu, aby sme sa my, rôzne parádne vystrojené plachetnice podliehajúce priaznivému či nepriaznivému vetru aspoň ako-tak dostali k nejakému cieľu, nezamrzli, nestratili sa po ceste alebo celkom nestroskotali.

Milá mama, milá Ľubka, milá Lydka, milá pani Marika, Ita, Božka, Marína, Janka, milá pani doktorka, milé mamy mojich kamarátok, ako dobre, že vás máme. Ďakujeme, že ste.